Na pošte.
Dievčina za okienkom mi dôležito oznámi: "Mladý pán, tu ste si zabudli nalepiť známku."
Poprosím ju, nech ju tam prilepí, zaplatím a rýchlo zmiznem.
"Mladý pán, zobuďte sa, kontrola cestovných lístkov."
Strhem sa z driemot, zmätené poprehrabujem vrecká a podávam prsnatej sprievodkyni pohúžvaný papierik. Najradšej by som sa prepadol pod zem.
Dievčatá, ženušky, paničky, kočky, babenky - prečo mi musíte stále oznamovať to, čo už dávno viem?
Už viac ako 40 rokov viem, že som mladý a pánom sa tiež cítim byť. Mám čudný pocit v bruchu, keď počujem toto vaše oslovenie.
Prečo mi nepoviete trebárs iba "PANE"?
Lebo nabudúce, keď sa znova odvážim ísť do toho obchodu, tak poviem tej predavačke: "Hej, ty, mladá, krásna, prsnatá, dlhonohá, štíhla kočka, prosím si pol chleba a dvadsať dekov tlačenky."
Na záver ešte jedna sentimentálna pesnička - pripravte si vreckovky.
