Zombie neublíži

Túto príhodu mi pri fľaši vína niekedy začiatkom 90-tych rokov rozprával môj priateľ Didi.
Didi bol Malgaš, pochádzal z Madagaskaru a zabudli ho v Leningrade.
Na štúdiá ho vyslala madagaskarská vláda, ktorá využila ponuku Sovietskeho zväzu na "internacionálnu" pomoc. Všetky náklady mu platili úrady a milý Didi začal študovať zahraničný obchod. Na vysokej škole sa zoznámil so Slovenkou z Kysúc, bola z toho veľká láska a nakoniec aj svadba.

Lenže prišiel rok 1991 a Sovietsky zväz sa rozpadol. Rusko už nemalo veľkú chuť dotovať zahraničných študentov. Našťastie, Didi práve doštudoval a tak sa jedného jesenného dňa objavil v rodnom dome svojej ženy na Kysuciach. Na rukách mal malého syna a nevedel ani slovo po slovensky. Svokrovci ho prijali pekne a on spolu zo synom ešte niekoľko týždňov čakal na svoju ženu, ktorá dorábala nejaké skúšky.

O krátky čas sa Didi s manželkou aj so synom presťahoval do Žiliny. Našiel si prácu vo fabrike na tlakové nádoby a začal sa pretĺkať všedným životom "kapitalistického" Československa.

Didi bol vzorný otec aj manžel. Iba raz za mesiac to na neho doľahlo. Vtedy sa opil, túlal sa po meste, sem-tam si ľahol na zem a plakal za svojou mamou. Nevidel ju desať rokov. Šanca, že sa dostane domov bola minimálna, pretože letenka na Madagaskar stála astronomickú sumu.

Často sme sa vtedy stretávali (Didiho manželka bola sesternicou mojej švagrinej) a ja som mu robil spoločníka pri jeho túlačkách, počúval som jeho náreky a snažil sa ho trocha utešiť. Veľa mi hovoril o svojej rodine, o krajine, o ich zvykoch aj kultúre. Zvláštnym spôsobom sa v jeho osobe spájala mystika s racionalitou. Didi bol expert v zahraničnom obchode, hovoril troma cudzími jazykmi, po francúzsky, po rusky a po slovensky, ale zároveň veril, že jeho stará mama hovorila pravdu a že zombie na Madagaskare existujú. Bral to ako hotovú vec, ibaže teraz ich je omnoho menej ako kedysi - predsa už sa len lepšie pochováva.

Po istom čase som s Didim stratil kontakt - narodil sa mi syn a začal som podnikať.
Až raz mi brat hovorí: "Vieš, že sa Didi stratil? Áno, je nezvestný. Našiel nejakého chlapa, ktorému nahučal, že mu na Madagaskare vybaví obrovské kšefty s oceľou. Chlap mu zaplatil letenku, Didi sa zobral, odletel domov a odvtedy o ňom nie sú žiadne správy. Žena ho dala hľadať Interpolom."

Ostal som paf. Toto že by Didi urobil?
Bolo mi trochu smutno. Jeho láska k mame bola taká veľka, že nechal rodinu a ušiel. To sa nerobí, to je svinstvo.

Didi, neviem kde si teraz, neviem čo robíš a či vôbec žiješ. Ja ťa nemôžem súdiť, to môže len Boh.
Dúfam však, že keď sa raz vyberiem na Madagaskar, neuvidím ťa ako stojíš pri ceste a huhňavo prosíš: "Mäso, daj mäso."


Túto pesničku spieva Didi. Je o mame.