Niekedy som v meste ako v tŕní

Gustík od malička nemôže chodiť, nohy má úplne bezvládne, ale ešte donedávna behal na nízkom vozíku odrážajúc sa od zeme rukami v rukaviciach.
Uznajte, že to už je dôvod, aby si ho ľudia chodili obzerať a fotografovali sa s ním. Alebo je to inak?

Keď sme prišli k jeho domčeku, milo nás privítal a začali s mojou mamou spomínať na staré časy. Hovoril, že v poslednom čase ho pobolievajú ruky a preto už si nemôže tak často zahrať na harmonike ako kedysi. Ale dal sa nahovoriť a o chvíľu s mamou spustili jednu z terchovských pesničiek. Mama vysokým prenikavým hlasom a Gustík vytrénovaným mužným tenorom.
V tej chvíli akoby sme sa vrátili o niekoľko desaťročí dozadu. Stojíme na prahu starobylej slovenskej drevenice, všade okolo len čistá príroda a tóny, v ktorých počuť nielen rozľahlosť a krásu terchovských dolín, žblnkot potôčikov, šum lesa, ale tiež radosti aj smútky ľudí, ktorých v živote čakala len ťažká drina, veľa plaču a iba málo smiechu. Takto môžu spievať len starší ľudia spätí so svojim rodným krajom a tieto chvíle sú neopakovateľné.
Mama sa potom ešte vyzvedala, či neplánuje ísť bývať do mesta, ku bratovi. Ale Gustík len s úsmevom zakrútil hlavou, že už si to vyskúšal a že sa v meste cítil ako v tŕní.

Zrazu som pochopil, prečo ku Gustíkovi chodia tí páni z mesta.
Pán Gusto je ako studnička, z ktorej sa chodia ľudia napiť čistej pramenitej vody. Má v sebe toľko energie, že ju môže rozdávať. A robí to nezištne a s radosťou. Jeho ťažký život ho obrnil, naučil sa žiť v súlade nielen s prírodou a s ľuďmi, ale aj sám so sebou. Netrápi sa našimi bežnými starosťami, nenaháňa sa, nezávidí, netúži po zbytočnostiach.
Gustíkov svet je teraz ohraničený jednou malou izbičkou a dvorčekom ako dlaň. Jeho oči a uši však vidia a počujú to, čo my už dávno nevnímame. Celý svet má v tejto izbičke, na dvorčeku, ale hlavne v svojej duši. A v tomto svete niet žiadneho kriku ani vresku ani zhonu a nie je tam veru ani žiadne tŕnie.