Páčia sa mi mladí ľudia, možno ešte deti, ktorí sú plní energie, rozhadzujú rukami, nahlas sa smejú a je ich všade plno.
Vidím ich budúcnosť, keď sa mnohí zohnú, mnohí sa budú ľutovať, ale iní zas urobia čosi výnimočné a zaujímavé.
Nemenil by som však s nimi (hádam iba ten vek, ale s mojim dnešným rozumom!), lebo tuším, že ich cesta nebude ľahká a mnohí zažijú sklamanie.
Mám rád aj starých mužov - plešatých pánov so zvyškami sivých vlasov, ktorí sa prechádzajú po námestí a ohnivo o niečom diskutujú. Sú to ešte mocní chlapi, s hrčavými rukami, troška prihŕbení a vyžaruje z nich pokora a bezbrannosť.
Staré panie, zohnuté a roztrasené, prebúdzajú vo mne nostalgiu a zvláštny smútok. Spod zvráskavenej kože na tvári im presvitá dávna krása a vášnivosť, v drobných, neistých krôčikoch viem rozoznať sebaistú chôdzu, ktorú stratili len prednedávnom. Ich nebovomodrý pohľad je trocha zahmlený, lebo možno už vidia niečo, čo mne zatiaľ zostáva skryté.
Tiež sa rád pozerám na ľudí v strednom veku, už nie deti, ale ešte ani zďaleka nie "seniorov". Táto skupina je veľmi početná.
Sú tu muži v manažérskych oblekoch, ale aj chlapi v montérkach s cigaretou v kútiku úst, vlasatí hipíci, športovo založení aj pupkáči.
Ženy sú perfektne oblečené podľa najnovšej módy, z bechybným mejkapom a ťažko sa im určuje vek. Keď ide takáto žena oproti, cítim vždy tak trocha rozpaky, nevdojak sa vystieram a podvedome kontrolujem, či mi niečo nepatričné netrčí.
Chodím medzi ľuďmi každý deň a zdá sa mi, že im niečo dlhujem.
Pohľad na ich zaujímavé tváre, rozmanité oblečenie, ich gestá, pohyby a hlasy ma napĺňa energiou.Keď idem po ulici plnej ľudí, tak moje starosti sa zdajú byť menšie, slnko krajšie svieti a vzduch je sviežejší.
Jedinú vec, ktorú im môžem vrátiť, je ich dobrý pocit pri pohľade na mňa.
A preto sa snažím chodiť vystretý, s náznakom úsmevu v očiach a primerane upravený.
A preto sa aj holím každý deň...
