Kto teda som?
Vyrastal som v socializme.
Učili ma, že vytŕčať z rady sa nepatrí.
Učili ma, že každý kapitalista je zlodej a vrah.
Učili ma, že drobní živnostníci (obuvníci, pekári, krajčíri, krčmári, ...) sú kapitalisti.
Učili ma, že štát sa o mňa vždy postará.
Učili ma, že úradník je neomylný.
Učili ma, že policajta sa treba báť.
Učili ma, že z farára si treba robiť posmech.
Učili ma, že našich vodcov musím zbožňovať.
Učili ma, že všetci sme si rovní, iba niektorí sú si rovnejší.
Učili ma zašívať sa, aby ma majster vo fabrike nenašiel.
Učili ma, že kto nekradne, okráda svoju rodinu.
Učili ma závidieť môjmu šikovnému susedovi.
Učili ma inak vravieť na verejnosti a inak doma.
Učili ma na všetko nadávať, ale nikdy nič neurobiť.
Tak.
Toto a ešte omnoho viac ma chceli naučiť.
Učili to mňa, mojich kamarátov, našich rodičov aj starých rodičov.
Veľa sme sa naučili.
A potom sme začali zabúdať. Zabudli sme na našich strýkov a tety, ktorí museli emigrovať. Zabudli sme na našich otcov a matky v komunistických koncentrákoch. Zabudli sme na zničené životy tisícok našich kamarátov.
Teraz si tu žijeme, nadávame na všetko a na všetkých a zdá sa nám, že nás niekto oklamal.
Je ťažké priznať si, že ma klamali celý život a že som tým klamstvám aj často uveril.
Preto vravím - neverím prezidentovi, premiérovi, ministrom, poslancom, úradníkom ani policajtom.
Verím iba Gabike, Janovi, Vladovi, Milanovi, Márii, Bobešovi, Mišovi, Jarke, Hanke, Hilde, Romanovi, Ľube, Jane, Andrejovi, Júlii, Zlatici, Emilovi, Petrovi a mnohým ďalším obyčajným aj neobyčajným ľuďom.
A verím, že aj oni veria mne.
