By som sa najradšej obložila všetkými gýčmi sveta. Pergola a vinič,figovníky, slnko za kopcom, vypelichaný psík, modrá obloha a hrmiaca letná búrkav diaľke.
Svetlo je žlté, nie šedé. Vietor teplý, stromy zelené a košaté.
Uvarila som polievku. Polievky riešia „neviem čo so sebou“. Je červená,hustá od paradajok, nie od múky. Vonia. Vyzliekam cibulu a cesnak, sekám všetkéhoveľa, vňate, cibule aj cesnaku. Bude strašne dobrá, lebo už teraz vonia. Malaby mať nejaký úžasný názov. Gazpacho, by bolo fajn, ale už je obsadené niečimstudeným.
Vypnem, olížem varechu a nožom vmiešam petržlenovú vňať. Lebo varecha jeuž čistá.
Vybrala som zo šuplíka moju obľúbenú detskú lyžicu s muchou a malúmisku. Naberiem si radšej menej, nech potom vládzem, keď príde maminka domov.
Dnes jem na kuchynskej linke. Sadnem si ďalej od drezu, lebo tam je tomokré. Papuče nechám na zemi a jem naboso. Polievka má vmiešanej toľko lásky, žeju mám chuť po sebe rovno aj zjezť. Pridám si k nej parmezán.
Predchvíľou zaklopala suseda Renata. V ruke okrem iného prázdny hrnček,usmiala sa a opýtala či je mama doma. Ale ja už som veľká a takéto veci viemvybaviť aj bez mamy. Po roku doniesla vrátiť prášok do pečiva a dve vajíčka.Pri tej príležitosti si požičala kryštálový cukor…
Okolnosti ju museli veľmi prinútiť aby piekla. Vravela, že to bude hrnčekovýkoláč a že cukor príde vrátiť. Tak som jej povedala, že tak sa vidíme budúce vianoce. Zo srandysa urazila.
Už prišla maminka, ideme žrec. ňáááám
Tam za tým kopcom, akokoľvek ďaleko, je určite more. Dnes od neho fúka...
Pred minútou volala Zuzka z londýna. Zuzke, pusu zasielam, nech je už tucobidup***a zlepíme linecké kolieska.
