V živote si človek musí uvedomiť mnoho vecí. Ja som sa v posledných dňoch naučila, že minulosť má ostať minulosťou. A ak sme niečo alebo niekoho kedysi opustili, urobili sme to z akéhosi dôvodu. A ten sa ani po rokoch nezmení. Spomienky sú krásna vec, ale dokážu nás zmiasť viac, ako prázdne slová ľudí, na ktorých nám záleží.
Cítila som, že toto leto bude iné, ako tie predchádzajúce. Ale ani som netušila, čo na ňom bude také špeciálne. Možno sú to len moje pocity, ktoré mávam vždy, keď mi niečo chýba a snažím sa to nájsť zahrabané niekde hlboko v duši v zásuvke s názvom NEBEZPEČNÉ SPOMIENKY. Rada spomínam a ešte radšej premýšľam nad vecami, ktoré sa mohli udiať, ak by sa pár udalostí vyvinulo inak.
Aj v ten deň som otvorila túto zásuvku a vylovila z nej škatuľku, v ktorej sa už pár rokov schovával starý vzťah, ktorý som ukončila, aj keď som o tom nebola presvedčená. Na tvári sa mi objavil úsmev. A pred očami sa mi zjavila tvár chlapca s neposlušnou šticou a šibalskými svetielkami v očiach. Zasmiala som sa. Zrazu som zatúžila ísť na miesto, kde sme strávili najkrajšie spoločné chvíle.
Vonku bolo prihorúco na obyčajnú poobedňajšiu prechádzku. No v hlave mi vírilo toľko myšlienok preplietajúcich sa s otázkami, odpoveďami, spomienkami..., že som horúčavu ani nevnímala. Chcela som len ísť za dedinu k malému jazierku a v tieni topoľov si odpočinúť. Nebola som tam od rozchodu.
No nič už nebolo ako predtým. Jazierko pomaly vysychalo. A v tej malej mláke, ktorá z neho ostala, sa povaľovali fľaše od vína a ohorky cigariet. Neostalo tam po nás nič. Ani zmienka po detskej láske, na ktorú som chcela spomínať. Topole boli vyrúbané a zbytky po nich sa drali zo zeme ako zuby obrovskej príšery požierajúcej minulosť.
Ostala tu len lavička. Malá lavička, na ktorej sme sedávali. Lavička, na ktorej mi zveroval svoje tajomstvá a sny o tom, ako dobije celý svet. Lavička, na ktorej som sa smiala nespútane a celým srdcom. Uvedomila som si, že už dlho som sa takto nezasmiala. Zahnala som túto myšlienku, veď určite to nemôže byť kvôli nemu. Sadla som si. Bola rozpálená od slnka, ktoré na ňu pražilo celé dni. Znovu som sa prichytila, ako pozerám do prázdna a spomínam. Všetky moje spomienky v ten deň smerovali k nemu.
„Spomínaš?" prudko som sa otočila. Stál tam. Vyrástol a vlasy ho konečne začali poslúchať, ale stále mal ten šibalský úsmev a ohníky v očiach, ktoré sa mu zapálili vždy, keď ma videl.
„Vidím, že aj ty," odpovedala som a posunula som sa na lavičke, aby si prisadol.
„Je to už dlho, čo sme sa videli naposledy." Objal ma tak, ako ma objímal kedysi na tej istej lavičke. Usmial sa a pohladil ma po tvári. Zrazu som mala pocit, že už viem, čo mi celé tie roky chýbalo - on. Jeho úsmev, jeho ruky, jeho srdce. Pritúlila som sa a čakala som tú známu vôňu, ktorá mi toho pripomenie ešte viac. Voňal však inak. Aj smial sa inak. Rozprával inak. Len hladil ma stále rovnako, ako kedysi.
Bolo to zvláštne. Sedieť s ním na lavičke v objatí a smiať sa na všetkom, čo sme spolu vyviedli. Mali sme veľa spoločného. Rozmýšľali sme úplne rovnako. Robili sme rovnaké veci a mali sme rovnaké nápady.
„Milujem ťa," zaznelo z jeho úst. Akoby to povedal podvedome, ale táto veta zmenila všetko. Zasmiala som sa: „To predsa nemôžeš vedieť, prešlo veľa času, čo ak som sa zmenila?"
„Nie, nezmenila si sa. A nechcem, aby toto bolo len ďalšou našou letnou láskou, nechcem viac o teba prísť." Pobozkal ma. Svet sa rozkrútil rýchlejšie ako kolotoč. Už som vôbec nevnímala horúčavu, ani to, že naše miestečko už dávno nie je tým, čím bolo. Uverila som mu. No aj napriek tomu som sa ešte snažila odporovať.
„Ja už dávno slovám neverím," vzala som do dlane piesok a roztvorila som ju pred ním. Zafúkal jemný vánok a piesok sa kamsi vytratil. „Toto sú slová."
Pozrel na moju dlaň: „Ale pár zrniečok tu predsa ostalo." Mal pravdu. Na spotenú ruku sa prilepilo zopár zrniečok piesku, ktoré akoby protestovali aj proti zotieraniu šatkou. „Čo myslíš, sú to slová, ktorým sa dá veriť? Slová, ktoré ti povie ten, ktorý ťa naozaj miluje?" Nevedela som odpovedať. Ale priala som si, aby mal pravdu. Aby ma neklamal. Aby ma naozaj miloval a aby som ja milovala jeho. Niekedy však naše spomienky a priania majú silnejšiu moc, ako by sme od nich čakali.
Dni ubiehali a on mi zakaždým ponúkal nové slová. Také krásne slová, že neuveriť im, by bol asi hriech. Ligotali sa ako zrnká piesku v mojej dlani. Vábili srdce, aby sa na ne pozrelo, aby viac nepremýšľalo, len uverilo. A srdce je v takýchto chvíľach veľmi slabé. Ľahko podľahne.
Po niekoľkých týždňoch sa odmlčal. Nechal len krátky odkaz pripnutý na našej lavičke. Boli v ňom tie isté slová, ktoré som mu povedala ja pred rokmi. Vtedy som všetko pochopila. Nebola som však smutná. Naďalej som sa usmievala, pretože som mohla škatuľku s jeho menom spokojne odložiť na miesto, kam patrila - hlboko do zásuvky s názvom NEBEZPEČNÉ SPOMIENKY. Vyriešila som problém, ktorý ma mátal celé roky - čo by sa stalo, keby... Teraz som to už vedela. Uvedomila som si, že minulosť musí ostať minulosťou. Nikdy z nej nebude prítomnosť a už vôbec budúcnosť.
Vzala som do dlane piesok a vietor ho rozfúkal. „Aj tvoje slová boli také. A to, čo po nich ostalo, je len bolesť vrytá do záhybov duše tak, ako zrnká piesku prilepené v mojej dlani."
