Jedni sú aktívni, iní len tak “sú“. Ako to vidí internátny vrátnik?

Úplne som teda pochopila jej dobre mienenú radu a prijala som ju za prirodzenú vec, za akúsi slušnošť, ľudskosť a zároveň takú skrytú úplne nenápadnú vypočítavosť (úprimne, nikdy neviete, kedy sa vám kto zíde). Dokonca som sa začala zdraviť aj šoférom v MHD (bratislavskej MHD) a to mi kvôli čudným pohľadom spolucestujúcich dlho nevydržalo a aj šoféri boli neraz zdesení :( . Chápem, že si asi navykli na ľahostajnosť a ignoráciu, a preto nevedia reagovať na milo mienený pozdrav.

Môj milý pozdrav či úsmev však docenili iní a tí mi bez akéhokoľvek prosenia a snaženia odpustili:
- knihovníčka pokutu za omeškanie vrátenia kníh: ja som to fakt chcela zaplatiť a ona mi tú pokutu roztrhala pred očami a dodala: „ale to len medzi nami!“
- vrátnik na internáte nezaregistroval moju návštevu do systému, takže neplatila za prenocovanie, ale opäť sme chceli :(
- teta z ubytovacieho mi odpustila pokutu za omeškanie platby za prenocovanie druhej návštevy, pretože vrátnik Miki ju do systému registroval (vrátnik Miki je správny chlap, ale musím na ňom viac popracovať)
- a napísala by som sem aj viac vecí, ale o nich je fakt lepšie mlčať, lebo keby sa zverejnili, osoby by mohli mať prúser. A vlastne tento príspevok ani nemá byť o tom.

Týmto sa vás len chcela uviesť do deja a teraz sa môžem dostať k môjmu poslednému rozhovoru s obľúbeným vrátnikom na intráku. Bolo 20.12.2013 (piatok) a ja som šla vysypať smeti. Na stole som mala krásne vianočné pozdravy a vedela som, že pošta ich už do 24.12. nedoručí. Tak mi napadlo: dám im ľuďom osobne. Na intráku som už bola sama a tak prečo nedať jeden vrátnikovi? On je tu predsa vždy a určite ho to poteší. Keď som teda šla vysypať smeti, cestou som mu ho darovala a pri vracaní späť sme sa dali do reči. Rozprával mi o bývalých zamestnaniach a zrazu nás prerušili slečny, ktoré prišli odprevadiť opitú kamarátku na izbu. Lenže nevedeli na akú izbu, lebo dotyčná nevedela o sebe, nie to o tom, v akej izbe býva...

Nejako sa to potom vyriešilo, ale mne to nedalo, a tak som nadhodila tému alkohol. To ste mali vidieť ako sa rozhovoril. Najprv rozprával vtipné príhody počas nočných (aj také, ktoré videl len cez kamery, ukázal mi tiež ako si to zoomuje :D) A potom už vážnym tónom, veľmi zreteľne, kladúc dôraz na každé slovo povedal: „Tak ako tu sa pije, to sa nikde nepije!“ Vravím mu: „To až tak???“ A on na to: „Veď sú takí, ktorí chodia domov nadránom aleže každý deň! Dievčatá viac opité ako chalani. A to má byť slovenská I N T E L I G E N C I A!?“ (posledné slovo vyslovoval skutočne pomaly, akoby v beznájdej snahe zachytiť jej posledné stopy).

Deň pred týmto rozhovorom som hrala v divadle predstavenie v anglickom jazyku. Samozrejem nie sama. Študentské divadlo ActofKAA, ktorému tu náhodou vôbec nerobím reklamu, založili študenti filozofickej fakulty UK a začalo to najprv veľmi nevinne – len ako mimoškolská odborná činnosť, za ktorú máte aj kredity. Po vyčerpaní nemáte ani tie, a tak to vlastne robíme len pre ... vlastne ťažko povedať prečo. Pre dobrý pocit, potlesk na pódiu, uznanie? Neviem prečo sa 18 ľudí rozhodlo dvakrát do týždňa sa stretnúť a nacvičovať shakespearovskú komédiu, organizovať celé podujatie, roznášať plagáty, zháňať kostýmy, sponzorov a všelijaké iné veci, o ktorých ani vlastne neviem, keďže to mnohokrát robila len jedna osoba, či dve (ktorým chcem touto cestou vzdať obdiv). A tieto osoby mohli piť, chodiť nadránom domov, mohli len tak mrhať časom a potom sa pristihnúť ako im tie roky na vysokej pretiekli pomedzi prsty.

Teda ozaj neviem prečo jedni ľudia robia veľa a sú aktívni a druhí len proste “sú“.
Ja osobne nerobím až tak veľa akoby som mohla a neraz sa preto na seba hnevám. Áno, hrám v divadle a pritom si plním sen (lebo vždy som chcela byť herečkou), nemrhám čas A PRITOM ešte aj niekam patrím a som ozaj rada ak sa s týmito ľuďmi môžem ešte aj spoločensky unaviť. Nie tak často ako by sme chceli, lebo medzitým ešte treba chodiť aj do školy, brigádovať, zjaviť sa niekedy doma, hodiť status na Facebook. Ale keď sa dá, tak ideme aj von a ako správni študenti prídeme sem-tam opití a potom sa z nás možno tiež vrátnici smejú keď nevieme priložiť ISIC. Patrí to k študentskému životu avšak s hrdosťou môžem povedať, že ak by ktokoľvek z mojich priateľov, kolegov-hercov mal viesť tento štát a teda patriť medzi tú inteligenciu, určite by sme sa nemohli sťažovať!

Bývala učiteľka mi teda pokojne mohla radiť, nech som takáto aktívna, nech sa venujem správnym veciam a nech sa sem-tam aj učím. Neporadila mi to však preto, lebo toto všetko je samozrejmosť.

A niekedy nemusíte organizovať podujatia, vyhrávať súťaže či skrátka sa poctivo a veľa učiť. Niekedy postačí sa len tak na niekoho usmiať a prehodiť pár slov a už si môžete povedať, že ste aktívny človek.

„Byť človekom je zodpovednosť, je to viac než len zaberať priestor, kde by inak bol vzduch.“

K.K., si a vždy budeš veľkou inšpiráciou.
M.M., tebe som už jeden príspevok venovala.

[/content>