Martinko je veľmi milé, chytré a krásne dieťa. Jeho mihalnice sú tak husté, tak dlhé, a tak dokonale vytočené, že si v duchu poviete:
"To nie je fér!"
Ale, samozrejme, že mu to prajete...
Nuž, a tak som mu minule dopriala aj kúsok môjho času. Iste viete, že zabaviť dieťa dá zabrať. Sú nato rôzne návody, triky či kliky. Nie vždy sa vám chce hrať na schovávačku, nie vždy sa vám chce stavať skladačku, či štuchať hojdačku. Ale, čo tak kreslenie? Veď kto nemá rád abstraktné umenie?
Ako sme si tak spolu kreslili, pocítila som, že sa sluší prehodiť aj pár slov.
(Dieťa toto nikdy nepocíti, spoločenský bontón je mu ešte skrytý.)
"Maťko, počula som, že sa Nikolke narodil braček, je to tak?
"Áno."
"A ako sa volá?"
"Bluno"
"Bluno?" Pýtam sa, i keď viem, že je to Bruno.
"Áno, Bluno." odpovedá, zatiaľ čo sa v kreslení rušiť nedá.
Nič sa nestane, ak ho trocha pochytím za slovíčko... v tomto prípade za písmenko, a tak sa pýtam:
"Tak ako je to? Bruno či Bluno?"
Nato Maťko prestane kresliť, zadíva sa mi s tými jeho mihalniskami do očí a vraví:
"Keď tam je také písmenko, čo ja ešte neviem povedať."
Uznal to tak jednoducho, úprimne a bez zahanbenia, že vlastne jediný, kto sa v tej chvíli hanbil bol dospelák. Teda ja.
Deti pocit hanby nepoznajú, len neskôr, keď vyrastajú, tak spoločenským pravidlám podliehajú, a potom jasné, že si jeden druhého doberajú, keď takých dospelákov ako mňa stretajú.
Už nechcem byť dospelá.
Chcem sa hlučne smiať, o zem sa hádzať, chcem len tak plakať, po lúke skákať a možno chcem aj zle artikulovať. Ale najmä si chcem vždy priznať nedostatok či chybu. Tak ako Maťko.
Prajem si, aby sme v sebe všetci objavila to dieťa, ktorým sme niekedy boli a vlastne ešte aj sme.
"My vlastne nikdy nedospievame. Len sa učíme ako sa správať na verejnosti."
