Začala by som nevinne, o tom, ako sme sa štyri dni nemohli sprchovať kvôli vani upchatej vlasmi. Potom by som opísala naše kulinárske počiatky a na úhoľ spečený brownies, pardón “blacknies“. Určite by som nevynechala párty, kde nám došlo 40 ľudí a susedia sa vôbec nesťažovali, len došli zaklopať už aj s vlastnými pohármi na víno. Čerešničkou na tom spečenom brownies by bol taký, onaký a aj hentaký chlapec, ktorý sľúbil, že napíše, a nanapísal ... (aj tak na Facebook veľmi nechodíme). A tak, skôr či neskôr by som tu začala riešiť vzťahy, randenia a iné babské “prežívačky“. A to by mohlo byť nebezpečné. Nielenže by si na nás mohol zgustnúť mladý hejter, ale na povrch by vyšlo, že rada ohováram, kritizujem a možno aj zosmiešňujem ľudí. Žiaľ, to všetko občas robím.
Ale len vtedy, keď som s nimi. S mojimi dlhoročnými kamarátkami, ktoré ma dôverne poznajú. Poznať človeka do hĺbky, znamená schopnosť ľahšie spracovať jeho slabé stránky. Znamená to dať mu priestor, aby bol sám sebou.
Som nesmierne vďačná za tento priestor, ktorý mám na našom dvojizbovom byte s vysokými stropmi, pohodlným gaučom, obrazmi od mojej sestry, večne upchatým odtokom, ale najmä s písacou tabuľou odrážajúcou náš humor a nálady.
Volajú sa Lenka, Lucka a Zuzka. Je ťažké vystihnúť každú z nich v tomto jedinom príspevku. Preto prikladám jednu z mála fotiek z bytu, kde sme zachytené všetky štyri.
P.S Nabudúce o tom, ako sme si prvýkrát chceli stiahnuť film s nevhodným obsahom, ale zo strachu z možného zavírenia sme šli radšej spať. Také sme. Občas nudné, ale cudné!
