Nedávno sa ma niekto pýtal, čo rada robím vo voľnom čase a ja som odvetila: „Kávičkujem.“ Jednoslovná, holá, nerozvitá veta však v sebe skrývala mnohé rozvité vzťahy.
Niekto vo voľnom čase behá, športuje, niekto rád číta, vymýšľa nové recepty, cestuje. Ja na to nemám čas. Moji priatelia mi zaberajú príliš veľa plochy môjho srdca aby som im odmietla pozvanie na kávu. Sú mi tak vzácni, že rada kvôli ním zanedbám aj nedôležité povinnosti dňa. Sú pre mňa tak inšpiratívni, že o každom by som najradšej napísala osobitý blog. Ale neviem kým začať.
Moji priatelia sú tak fajn ľudia, že odo mňa ani žiaden blog nečakajú, chcú len, aby som písala. A ja teda píšem. Píšem Vám drahá spoločnosť, že ľudská spoločnosť je dôležitá. Rodina a priatelia sú to, bez čoho nemôžno nič budovať. Je to nudná pravda a strašné klišé, až neviem či o tom vôbec mám písať. Ale musím. Bez nich by som nebola to, čo som. Bez nich by som bola sama. A to je nuda.
Stojím si za názorom, že menej je viac. Ale na druhej strane, čím viac priateľov, tým priateľnejšie. Niekedy by som fakt bola rada, keby ich bolo menej, možno by som mala viac času na pokojné čítanie kníh, ale potom si uvedomím, že každý môj priateľ je chodiaca kniha, z ktorej sa príjemne počúva. Pri káve, alebo aj víne. Dve moje priateľky včera tlmočili pre prezidenta a potom mi pri víne pretlmočili jeho myšlienky a dali mi viac ako nejaký intelektuálny článok v novinách. Druhá moja kamoška sa mi zdôverila s problémom z práce a znel skutočnejšie ako osud hrdinky z knihy. Tretia sa dnes nanovo zaľúbila do svojho frajera, ešte o tom síce nevie, ale ja ju už čítam. A vôbec mi nevadí, že dnes nestíham prečítať nič do školy. Ľudia sú škola sama o sebe.
Nechcem podceňovať knihy či iné hobby. Chcem len vyzdvihovať ľudí, ktorí žijú vôkol nás a majú svoje príbehy, ktoré potrebujú byť vypočuté, byť spolužité. Zdieľajme ten život spolu a priateľme sa.
P.S. Lenka a Sára, ďakujem.
#žanetenie (za tento termín ďakujem ďalšej mojej výnimočnej priateľke Monike)
