Ona sedela v prednej časti autobusu a hlavu mala sklonenú dole, na ušiach slúchadka.
On sedel v zadnej časti autobusu, hlasno sa bavil s kamošmi. Tí po chvíli vystúpili a on zostal sám.
Nie na dlho.
S fľaškou červeného vína a knihou v ruke si sadol oproti nej a rozhodol sa ju skúmať. Dosť odvážne priam drzo na ňu hľadel. Cítiac jeho neprestajný pohľad, natočila hlavu do strany. On samozrejme neprestával, neklipkal očami, len hľadel. Vadilo jej to avšak po chvíli sa rozhodla hrať jeho hru a konečne mu aj ona pozrela do očí. Jeho pohľad bol taký silný, že takmer v momente odvrátila zrak, alebo kto vie... možno len nemala takú potrebu ho skúmať. On tú potrebu mal a pohľadom, ako písaval Kukučín, jej prenikal až do najposlednejšieho záhybu srdca.
Zrazu ju ovládol pocit, náhle nutkanie, priam naliehavosť zložiť si tie slúchadka z uší. Z hlbokého očného dialógu prešli k plytkým slovám.
"Ahoj, ako sa máš?", spýtal sa.
"Dobre... mám sa dobre. A ty?"
"Ja sa mám skvele, mal som dnes super deň a konečne si si zložila tie slúchadka!"
"Ty nie si odtiaľto", podotkla.
"Nie."
Rozprával síce slovensky, ale prízvuk zrádzal.
"Budem hádať... Poľsko?"
"Áno, ale veľa cestujem a vždy stopom."
Rozhovor plynul ďalej. Vysvitlo, že je erazmák, študuje tu herectvo a miluje Nórsko.
Dorazili na konečnú, teda na intráky a mali ísť iným smerom. Dievča aj chcelo, ale on bol príliš zaujatý prítomným okamihom a tak navrhol, že otvorí tú fľašu a dajú si spolu víno.
"Ja nemôžem, musím sa ísť zbaliť a potom bežím na nočák. Prajem Ti ešte pekný večer, ahoj."
Nedovolil jej len takto odísť, chcel kontakt, chcel vedieť viac.
"Počkaj! Čo si počúvala? Chcem vedieť aká hudba Ti hrala v ušiach, pusti mi ju."
http://www.youtube.com/watch?v=nYq0S95nYB8
Pustila mu tú pieseň, on sa započúval a dal jej priestor aby teraz ona mohla skúmať jeho.
"Načo si myslela, keď si to počúvala?"
Odpoveď neprichádzala, keď tu zrazu vytiahol mobil a zapol na ňom blesk. Nepoznala ho, ale vedela, že to nebol ten typ človeka, čo vešia všetko na FB, Instagram...
"Prosím, stoj tu takto ako si a hovor. Každý jeden deň si natáčam 3 sekundy zo života a potom na konci roka si to poskladám."
"Vaaaaaau, to akože z toho vznikne film? To by som chcela vidieť."
"Dobre, ukážem Ti to. Stretneme sa 1. januára. Sľúb mi to."
"Dobre. Musím už ale ísť. Ahoj."
Ozaj sa ponáhľala. Bolo jej s ním fajn, ale cítila, že nie je až tak spontánna, a predsa pôjde na ten vlak.
"Ozaj musíš ísť? Tak dobre, ale pozývam ťa na pivo do Nórsko a pozývam Ťa na pivo do Wrocław a pozývam Ťa... na život."
"Jeeej, ďakujem."
A tak sa uberáme životnou púťou my všetci nepokojní pocestní, za dňa i noci, pod slnkom i pod hviezdami, cestujeme po pevnine a cestujeme po mori, prichádzame a odchádzame tak podivne, aby sme sa navzájom stretli a odohrali svoje úlohy v cudzích životoch.
