Pred styrmi rokmi som sem prisla len tak, na navstevu. Nepoznala som ziadnych Holandanov, nevedela som jazyk (samozrejme). Hned som sa snazila skontaktovat s rodakmi :) Cely holandsky experiment sa zvrhol na celodenne prechadzky po centre Amsterdamu (ved kam inam by aj turista isiel, ze?), a celovecerne posedavanie v krcmach s rodakmi, ktori zili zrejme len kvoli tomu chlastu. Tak som si teda po dvoch mesiacoch zbalila kufre, a utiekla som domov. Potom to prislo. Moj holandsky manzel (vtedy este len priatel) zistil, ze musi ostat v NL (aj ked so mnou by vraj siel zit aj na Sibir) a kedze sme (teda ja urcite) chceli byt spolu, znova som si zbalila kufre a s hrozou v ociach som prekrocila NL hranice.
Prve mesiace to bolo peklo. Ako sa tomu hovori? Kulturny sok. Uplne neznami ludia sa tu na ulici zdravia a usmievaju sa na seba. Co je horsie, oni sa chcu aj porozpravat. A moj manzel je priklad ukecaneho chlapa, ktory sa dokaze bavit s kazdym a o comkolvek. Tak vzdy, ked sme si vysli na prechadzku, som vyslovene trpela. Dokonca aj tie predavacky v supermarketoch. “O, tie zemiaky, co si kupujete, su vyborne. Vcera sme ich mali na veceru a chutili skvele.” “To je dneska ale krasny den, co poviete?” No teda, kto by to bol kedy cakal od pokladnicok v Lidl???
Susedia. To je kapitola sama o sebe. Hned, ze podavat si ruku, zdravit sa, pytat sa “ako sa mate? co je noveho? pridte niekedy na kavicku!” Vlasy mi vstavali dupkom. Tomu sa skutocne hovori sok. U mojej mamy v panelaku jedna suseda vkuse cumela z okna, ale len tak spoza zaclony, aby ju akoze nikto nevidel. Ked sme sa pozreli jej smerom, utekala sa skryt. A tu? Chlapik stoji vycapeny na okne a hned ked vas uvidi, tak s usmevom od ucha k uchu vam mava ako zmyslov zbaveny. Co to ma znamenat? Nieco odo mna chce? Predsa by to nerobil len tak? Ved ani nevie, ako sa vlastne volam a odkial som. Priznam sa, dlhu chvilu mi trvalo, kym som si uvedomila, ze pre nich je to jednoducho prirodzene, ucia sa k tomu uz od malicka. A to bol len zaciatok :)
