Naposledy mu stiskol ruku, pozrel sa mu do očí a usmial sa.
" Je tu ešte niečo," ozval sa starec. "Chcel by som ti niečo dať. Je to iba kus papiera, ale je na ňom meno človeka, Boha, ktorý ti v tom najhoršom pomôže. Keď budeš mať pocit, že nedokážeš nájsť východisko, v ňom nájdeš odpoveď. Je to najsilnejšia, najvšemohúcejšia osoba a riadi tvoj svet. Chcem, aby si sa s ním zoznámil ak bude najhoršie. Ale upozorňujem ťa, neotváraj obálku zbytočne. Nech ostane zatvorená, kým nebude skutočný dôvod. Je to posledná vec, ktorou ti môžem život uľahčiť a ja dúfam, že ju zúžitkuješ čo najlepšie. Mám ťa rád. Nezabudni, nikdy nebudeš úplne sám...Mám ťa strašne rád..."
Bol neskorý večer, svetlá boli už dávno zhasnuté, ulice prázdne a ľudia spali. Jedine v jednom okne sa stále svietilo... Tam sa míňali posledné minútky rozhovoru starca a chlapca. Ruky, ktoré sa držali boli úplne protikladné. Jedna mladá, plná života, hladká a svetlá. Druhá chabá, vrásky na nej by sa už ani nedali spočítať. Každá predstavovala istú bolestivú udalosť z jeho života. Aj keď starčekovo telo prestávalo počúvať a myseľ chabla, v jeho stisku bolo hrozne veľa energie. Akoby všetku, dokonca aj tú poslednú silu chcel dotykom vložiť do svojho vnuka. Sem tam otvoril oči, potom ich opäť privrel. Starký, ako ho malý chlapec volal umieral a on s tým nemohol nič spraviť. Bez bolesti, tak ako si to zaslúžil, sa nakoniec pobral na druhý svet... Muselo to tak byť, malý ale vyspelý Gusto si to uvedomoval. V pravej ruke silno zvieral obálku, ktorú mu pred smrťou ako malé posolstvo podaroval človek, ku ktorému mal najbližšie. Rozhodol sa, že ju otvorí až naozaj v nevyhnutnej chvíli a dovtedy ju bude strážiť viac ako oko v hlave.
Roky utekali ako o preteky a z malého chlapca vyrástol sebestačný muž. Často sedával na okennej parapete keď pršalo a díval sa do diaľky. Čosi mu v živote chýbalo. Čím ďalej tým viac myslel na starého otca, na to, ako by isté situácie riešil on a spomínal. Strašne rád sa pozeral do okna, pretože tam mal pocit, že nie je sám. Mal stabilnú prácu a žil si svoj život. Na ženy nikdy nemal veľa šťastia a čím ďalej tým viac sa kvôli tomu trápil. Mal strach. Strach z toho, že ho pri smrteľnej posteli nebude mať kto držať za ruku. Bál sa samoty. čoraz viac upadal do depresií a obviňoval z toho svojho šéfa, ktorý mu vraj dáva veľa práce a on nestíha spoločensky žiť. Ale keď mu šéf ponúkol inú pozíciu, neprijal ju. Myslel si, že to tak má byť, že on nič nedokáže zmeniť. Mal strach hocičo zmeniť. Pomaly sa zatváral do seba úplne. Už k sebe nepúšťal nikoho. Keď sa raz vracal z práce domov, bola už noc a vietor nepríjemne fúkal. Šiel poľnou cestičkou a počul zvuky. Postupne začal zvuky, stony, kriky a plač počuť aj doma. Tešil sa keď pršalo, pretože len vtedy si mohol sadnúť k oknu a prestať vnímať všetok hluk v okolí. Mal pocit akoby ten dážď z neho zmýval strach a on sa cítil opäť slobodný. Ale keď prestalo pršať, emócie boli ešte silnejšie. Nevyzeralo to s ním dobre, nedokázal sa už sústrediť na prácu, priateľov podozrieval z toho, že nie sú skutoční, že mu robia zo života peklo. Dostal výpoveď a priatelia ho začali považovať za blázna. Zatváral sa do bytu, ale aj do svojho vnútra. Stále myslel len na jednu osobu. Na človeka, ktorého mal rád a ukryl si ho hlboko v srdci. Hľadal pomoc a stále sa obracal s prosbami na neho. Raz keď sa sám topil vo svojich depresiácch a spomienkach, rozpamätal sa na deň, keď ho opustil jeho najbližší. Spomenul si na malý papierik, na to meno, meno Boha. Ešte ho neotvoril, ale mal pocit, že teraz je už skutočne čas. Prehrabával sa v starých krabiciach ako zmyslov zbavený, ale nakoniec tú obálku našiel. Sadol si, oprel sa o skriňu z dubového dreva a pomaly, neisto otváral obálku. Bál sa, čo ak osoba, ktorá mu jediná vie pomôcť je už na druhom svete? Už by nemal nikoho, ani meno v obálke. Ani tú maličkú istotu. Pomaly vyťahoval lístoček. Bol prehnutý viackrát a Gusto už bol nedočkavý. Chcel to vedieť. Zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a začítal sa...
To, čo tam bolo napísané, to meno...To meno bolo jeho. On bol ten, ktorý si dokáže svoj život zmeniť. Spomenul si na starkého slová: "Jeto najsilnejšia, najvšemohúcejšia osoba a riadi tvoj svet". Najprv to nepochopil. Bral to ako podraz od najdôležitejšej osoby v jeho živote. Veď mi ten človek mal pomôcť. Starký si zo mňa vystretlil. Od zúrivosti sa rozbehol do kuchyne, hodil na zem všetky veci zo stola . Hlavu sklonil a rukami si prechádzal po vlasoch... Nechápal...Ako to mohol spraviť...Veď ten človek mi mal pomôcť...Nahnevaný odišiel do baru a vypýtal si poriadnu dávku alkoholu... Keď sa v bolestiach na druhý deň zobudil, nevedel kde je. Nepamätal si na to, ako sa tam dostal, ani kedy to bolo... Ale niečo mu bolo zrazu jasné.
Som to ja! To ja dokážem meniť svoj osud. Nikto iný ho nezmení, nikto len ja mám v rukách tú moc. Som všemohúci, dokážem zmeniť všetko, čo budem chcieť. Ja to dokážem, len si musím uvedomiť, že ja som svoj Boh. Dokážem sa poslať na smrť aj sa opäť postaviť na vlastné... Už chápal ako to vtedy starký myslel, že s tou myšlienkou má narábať opatrne...Odkedy vedel, že dokáže zmeniť aj seba, jeho život sa otočil o 180 stupňov. Čoraz menej myslel na minulosť a spomienky, ktoré ho brzdili v rozlete. Žil pre každý okamih, každú chvíľu a po dlhom čase mal znova pocit, že má život vo svojich rukách. Keď ho prijali do novej práce a zmieril sa so starými kamarátmi, potichu si len zašepkal - ďakujem starký, dal si mi to najväčšie posolstvo...Vieru v samého seba.
