Vážený pán riaditeľ, pán zástupca, ctený profesorský zbor, drahí rodičia, milí spolužiaci, vážení prítomní.
Spomíname .Spomíname na naše prvé nesmelé krôčky. Ako prímania sme len ledva dokázali otvoriť mohutné dvere našej školy. Ako prímania sme len s obdivom zhliadali na Oktávanov.Chceli sme byť rovnako múdri, chytrí, vážení, šikovní. Dnes sme na ich mieste. Teraz sme autoritou. Pomáhame, radíme, usmerňujeme. Milí spolužiaci, rozpamätajme sa na náš prvý spoločný školský výlet. Na hľadanie správej lesnej cestičky, pingpongový turnaj, kúpanie sa v bazéne, na mokré tričká, zvonivý smiech, šantenie okolo ohníka. Spomeňme si na časy, keď boli chlapci a dievčatá v dvoch rôznych svetoch. Na časy, keď sme si mysleli, že sa tieto svety nikdy nezlúčia. Spoločné korčuľovanie, prvé úrazy, prvé pokusy tancovať, došliapané nohy, prvé podpätky, lásky a priateľstvá.
Ďalší školský výlet sme absolvovali v Tatrách. Aj keď boli túry dlhé, vyčerpávajúce a kopce čoraz strmšie, nikto z nás sa nevzdal. Nikto nerezignoval. Zistili sme, že keď naozaj chceme, dokážeme čokoľvek.Tatry nám za tri dni padli k nohám. Opúšťali sme ich so cťou.
Spoločne sme sa nabalený dobrotami od rodičov, lyžami, palicami a lyžiarkami vybrali do Tatier opäť. Guľovačky, hádzanie sa do snehu, nahánanie sa po svahu, prvé úspešne zvládnuté zákruty, dokonca aj s lyžami na nohách. Bez poblémov a starostí sme prežili celý týžden. Líčka vyštipané mrazom, opálené slniečkom ale predsa veselé z uplynulého dňa. Vyčerpané nôžky, zima, ani výchrica nám nedokázali zničiť výbornú náladu. Diskotékou, spoločenskými hrami, múdrymi prednáškami a večerou sa končil každý náš deň.
A náš plavecký výcvik? Všetci sme sa naň tak veľmi tešili. Nesklamal. Výbuchy smiechu, šepot pod paplónom, nové priateľstvá, tajné, zakázané návštevy cudzích izieb, spoločné bláznenie vo vode, absolvovanie aerobicku pre starších, rýchlejší kraul. Na toto sa nezabúda.
Nezabudnime ani na spoločné školské povinnosti., projektové dni, triedne časopisy, výzdobu triedy. Toto všetko nás stmelovalo.
Naučili sme sa počúvať. Počúvať nie len seba, ale i druhých. Každé sklamanie z nás urobilo lepších ľudí. Všetci sme kúskom veľkej skladačky. Možno všetci inej farby, veľkosti či tvaru, ale spolu, spolu vytvárame dokonalý obrázok. Tak ako nie je mesiac bez slnka, tak ako nie sú hviezdy bez oblohy, tak nie sme my, jeden bez druhého.
Dnes, keď sme sa stali hrdými nositeľmi zelených stužiek si uvedomujeme, že detské časy sú nenávratne preč. Už nikdy viac nebudeme deťmi. Nastal čas prijať zodpovednosť za svoje činy. Nastal čas obhliadnuť sa o poďakovať všetkým tým, ktorý nám kryli chrbát.
Vážený pán riaditeľ a vážené vedenie školy. Pred vyše siedmymi rokmi nás práve Vaše vrúcne slová privítali na pôde školy. Vždy ste nám vytvárali vhodné podmienky. Škola sa modernizovala každým rokom. Boli sme svedkami sprístupnenia podkrovia, získania certifikátu, vynovenia učební . Spravili ste z Vašej, a teraz už aj našej školy, školu 21. storočia.
Ctený profesorský zbor. Dlhých osem rôčkov ste nás učili. Dlhých osem rôčkov ste nám pomáhali.
Čo i len malá rada od Vás, vždy dokázala povzbudiť. Dokázali ste vychovať z nás, rozšantených detí, vzdelaných dospelákov. Aj keď plody Vašej práce boli v nedohľadne, Vy ste sa nevzdávali. Hnevali sme sa za neohlásené písomky, za množstvo domácich úloh, za labáky, projekty, povinné čítanie... Neraz sme si poplakali.Neúspech nám vtláčal slzy do očí. Vy ste nás ale povzbudili, poľutovali, pohladili a statočne sme bojovali ďalej. Dnes sa na tom môžeme spoločne zasmiať. Do hláv ste nám vštiepili veľa poznatkov a ešte viac spomienok. Spomienok, na ktoré sa nezabúda. Spomienok na ktoré sa jedoducho nedá zabudnúť.
Milá pani triedna profesorka. Pre nás a naše správanie ste toho urobili naozaj veľa. Vaše neľahké zadania z nás často dostali to najlepšie. Zodvihlo nám to sebavedomie. Našli sme v sebe talent. Objavili sme niečo dlho postrádané. Vykresali ste z nás skvelých ľudí, ovládajúcich základy slušného správania, metódy učenia a rodný jazyk. Mladých ľudí, ktorí sa pred výzvami už nikdy viac neotočia chrbtom. Vzbudili ste v nás súťaživosť a zdravú dravosť. Naučili ste nás pracovať tímovo. Prešli sme spolu nemálo kilometrov a to nehovorím len o školských výletoch. Boli ste tam, kde sme Vás potrebovali. Boli ste tam pre nás. To, že tu teraz stojíme, je aj Vaša zásluha.
Ale tí, vďaka ktorým vôbec žijeme ste vy, naši milí rodičia. Tak, ako neprežije kvietok bez vody a či zeminy, tak neprežijeme my bez rodičovskej lásky. Zázemie, vzdelanie a pocit, že niekam patríme. Dali ste nám to vy. Mnohí z nás sme si nikdy nevšimli, koľko toho pre nás obetujete. Koľko si odopriete, len aby ste nám videli úsmev na tvári. Aké nespočetné množstvo nocí ste v starosti o nás prebdeli. Tento večer je vrúcnym poďakovaním za dlhé roky trápenia a starostlivosti. Za každodenné vyprevádzanie do školy, za spoločné učenie, za každú zabalenú desiatu, za každý každučký úsmev a či pohladenie. Za lásku, ktorá sa nekončí strednou školou ani osemnástymi narodeninami. Za lásku ktorá nás bude sprevádzať po celý život. My navždy ostaneme Vašimi deťmi. Vôbec nezáleží na veku, ani na diaľke, ktorá nás bude rozdeľovať. Pravá láska aj hory prenáša. Tu v našich srdciach ste tí najdôležtejší. Len vy poznáte všetky naše chyby, a aj napriek tomu nás milujete. Učili ste nás prvé slová, už odmalička ste sa snami hrávali. Tešili ste sa spolu s nami z každého maličkého úspechu. Pomohli ste nám vstať, oprášiť sa a ísť ďalej keď niečo nevyšlo. Často sme sa na Vás hnevali, ale teraz chápeme, že by ste pre nás spravili čokoľvek. Neváhali by ste o nás bojovať aj s tým najväčším zlom. Možno sme Vám to nikdy nepovedali, ale obdvivujeme Vás milí rodčia. Konečne sme si uvedomili mamky a ockovia, že Vás ľúbime.
Milí spolužiaci. Nie je ťažké rozpamatať sa na začiatky. Na čas dávno minulý, keď sa dievčatám po chrbte voľne hompáľali vrkoče, keď chlapcom išlo iba o autíčka. Už odvtedy sme spolu. Ako každá trieda, aj my sme sa občas poškriepili. Ale v tom najhoršom sme spolu držali ako jeden celok. V tom najhoršom by sme medzi nami nenašli ani jednu čiernu ovcu. Teraz tu stojíme plní očakávaní. Hrnú sa nám slzy, keď si uvedomujeme, že o chvíľu príde koniec. Koniec spoločnej cesty. Už nikdy neprídeme do jednej triedy. Nikdy sa nebudeme spolu učiť. Už nebudeme spolu hrávať volejbal. S odstupom času zlé spomienky miznú, a ostáva len to krásne, čo sme spolu prežili. Kdekoľvek by sme boli, nezabúdajme na staré lásky, na silné priateľstvá a putá, ktoré nás spolu dlho držali.
Všetci tí, ktorí tu dnes sedíte, ste pre nás veľmi dôležití. Puto. To nás spája. Želám si, aby dnes zastal čas. Aby sa aspoň na chvíľočku spomalil. Nejde to. Čas plynie a všetko nádherné sa končí. Naša loď pomaly opúšťa isté brehy pevniny a my sa rútime do búrlivého a nepokojného sveta dospelých. Kiežby našej loďke vietor prial a prúdy k nej boli prívetivé. A k tomu dobré mapy, cestu bez prekážok , zem na obzore, primerané zásoby a na konci bezpečný prístav. Kiežby sme navždy boli aspoň takí šťastní ako v tejto chvíli. Dúfam a verím, že každému z nás jeho sen vyjde. Že sa splní. Že budeme v živote robiť všetci to, čo nás baví.
