Potom bol otec dlho chorý a mali sme iné starosti. Keď otec zomrel, mama, čerstvá vdova, si chcela znovu kúpiť psíka. Veľmi som to podporovala, pretože mama žije sama, ja som sa odsťahovala z mesta, kde žije. Nemám súrodencov, a hoci si s mamou často volám a snažím sa ju navštevovať, psík by jej poskytol každodennú spoločnosť. Keďže má mama vyše sedemdesiat rokov, vyberali sme nenáročného psa. Nikdy sme neboli, ja ani mama, nadšené malými psami. Na druhej strane máme mnohoročnú skúsenosť so stredne veľkým plemenom a robila som si starosti, že by to už mama neutiahla. Tak prišla k mame bývať jej sučka. Volá sa Skok, pretože pôvodne sme chceli psa. Pri vyzdvihovaní šteniatka sme to ale neskontrolovali a omylom nám dali sučku. Meno však ostalo. (Na druhý deň volali a chceli ju vymeniť za psa, lebo sučku už sľúbili niekomu inému. Po 24 hodinách už ale bola sučka naša. Naša Skok.) Ale to len tak na okraj.
Mama ju volá Škočica a je s ňou veľká kamarátka. Skok spí pri maminých nohách, a keď mama chodí po byte, všade ju nasleduje. Vyrástol z nej veselý psík. Nepotrebuje dlhé prechádzky, ale zase každodenný výlet k Dunaju zvládne. Skok potrebuje presne toľko pohybu, koľko moja mama. Každý deň k Dunaju, od jedného mostu k druhému a naspäť tou istou cestou po petržalskej strane. Ňuchá v tráve a mama už pozná psíčkárov z okolia. Jedna pani, čo má jorkšíra Filipa, uplietla Skokovi (skloňovanie ešte nemáme vyriešené) zimný sveter. Skok je skôr drobná a v zime jej býva zima.
Podľa veterinára je Skok rozmaznaná. Piští, keď ju pán doktor očkuje. Vyrástla v chránenom svete, kde najväčšie nebezpečenstvo predstavuje ohňostroj. Ordinácie veterinára sa bojí ako čert svätenej vody. Na internete sme sa dočítali, že toto plemeno bolo vyšľachtené na chytanie hlodavcov. S priateľom máme morča, ktoré mama stráži, keď dovolenkujeme. Skok ho oňuchala a tvárila sa indiferentne. Behá po byte a morča v klietke si nevšíma. O Skokových inštinktoch si nerobíme ilúzie. Nie je to divé zviera a v prírode by nechytila ani komára.
Skok je typický mestský rozmaznaný pes. V decembri sa trasie od zimy a producíruje sa v červenom svetri od majiteľky Filipa. No a čo, pýtam sa. Skok je malá, nepotrebuje povely. Keď mama cestuje za mnou do Prahy, má Skoka vo vlaku v taške. Skok sa naučila, čo potrebuje, a čo potrebuje mama. K nohe a sadnúť a dones sú pre ňu neznáme slová, ale nikoho tým neohrozuje. Som proti tomu, aby sa psi rozmaznávali spôsobom, ktorý im ubližuje. Nechcem, aby psi nosili v lete ružové šaty a mali srsť zafarbenú na strieborno. Nekŕmim psa šľahačkovými zákuskami a neobúvam mu čižmy. Vadí mi však, keď sa hovorí, že psi sa nemajú rozmaznávať. Nie len pre moju mamu, ale pre mnoho starších ľudí, je psík jediným hromozvodom lásky. Mama má mňa, ale mnohí starí ľudia nemajú ani to. Rozumné rozmaznávanie v rámci medzí ľudského rozumu im prináša potešenie. Nie je na tom nič zlé.
