Učebnicovým príkladom „minimálneho“ kontaktu je, ak si pacient príde k lekárovi takzvane „pre recept“. To znamená, že pacientov stav je dlhodobo stabilizovaný, pravidelne užíva liek či niekoľko liekov. Na kontroly chodí, povedzme, raz za dva mesiace, ale lieky potrebuje predpísať častejšie. (Pri kontrole vykazuje lekár, v prípade psychiatra, výkon „kontrolné vyšetrenie psychiatrom“ hodnotený 70 bodmi pokiaľ nemá atestáciu, a 124 bodmi, ak atestáciu má.) Pacient teda zavolá pánovi doktorovi, zväčša sa dohodne so sestričkou, pán doktor vypíše recept a pacient ho „medzi dverami“ dostane. Ďalším dôležitým špecifikom „minimálneho kontaktu“ je, že pacient neplatí regulačný poplatok, teda buď 30 korún, alebo, v prípade pohotovostnej služby, 90 korún. Môžeme sa dohodnúť, že za takéto „stavenie sa po recept“ pacient 30 korún platiť nemusí a kontakt je skutočne „minimálny“. Dobre, poďme ďalej.
Včera slúžim. Príde mama so sedemnásťročnou dcérou. Dcéra sa rozišla s chlapcom, tri dni plače, neje, nespí. Ak mám byť úprimná, v sedemnástich to nie je žiadna choroba. Mama si ale robí starosti. Volá mi teda sestrička, mama s dcérou čakajú pred ambulanciou. Kým tam prídem, situácia sa zmení. Dievča medzitým zavolalo bývalému priateľovi, alebo on zavolal jej, nech je to akokoľvek, dohodli sa, že zájdu na kávu a porozprávajú sa. Kým teda prídem na ambulanciu, situácia sa vyriešila bez akéhokoľvek kontaktu s lekárom. To sa však, prirodzene, dozviem až vtedy, keď je už „pacientka“ aj s mamou v ambulancii. Pýtam sa, čo potrebujú, a dievča mi rozpráva, ako spolu chodili a prečo sa rozišli, ale že teraz to vyzerá dobre a mama potvrdzuje, že „sa celá rozžiarila“, že je už zrejme všetko v poriadku. Ale. Chcela by sa ešte opýtať. Dcéra sa neučí, má zlé známky, domov chodí ako do hotela. Potom pripomenie, že na ňu bola sama, že ju manžel opustil, keď mala „malá“ dva roky a pýta sa, čo má robiť. Je mi jasné, ako musí byť jasné čitateľom, že toto tu nevyriešime. Čo pani síce poviem, ale predsa len čo to vysvetlím, upokojím, že mnohé patrí k veku, navrhnem, že môžeme dať kontakty na ambulancie, kde sa môžu poradiť. Dievča sa mi, okrem toho, zdá trochu vychudnuté, tak sa ešte spýtam, ako to má s jedlom. Dozviem sa síce, že je to v poriadku, len má dobrý metabolizmus, ale čas uteká. Takto sa porozprávame, mama sa poďakuje, ja zapíšem, pretože dokumentácia musí byť, a vykážem, ako inak, „minimálny kontakt“. Tento minimálny kontakt trval, povedzme, aj so zápisom, 40 minút. Nemala som to srdce chcieť od mamy, ktorá iste nemala pocit, že dcéru či ju „vyšetrujem“, 90 korún (bola sobota, teda pohotovostná služba). Mama si iste myslela, že sme sa len tak porozprávali, len tak na okraj, veď dôvod návštevy už nebol aktuálny. (Rozhovor ďalej pokračoval so sestričkou, ale o tom tiež inokedy.)
Je to modelová situácia. Veľa ľudí sa chodí „poradiť“. Prídu, lebo ľudia si myslia, že k psychiatrovi sa chodí „poradiť“. A ja sa im vlastne ani nečudujem. Ale ľudia, ktorí sa prídu radiť k psychiatrovi, sú často (nie vždy) ľudia, ktorí si to nevedia v živote zariadiť. Nie sú chorí, ale sa im nedarí. Sú nešťastní, nešikovní, nevedia sa vo svete obracať, alebo sa dostali do situácie, z ktorej nevidia východisko. „Šikovný“ človek, ktorý má „život pod kontrolou“ sa, samozrejme, tiež môže ocitnúť v kríze, ale väčšinou si to zariadi ináč a nejde klopať na dvere psychiatrie. Sú tu teda ľudia chudobní, bezradní, nezamestnaní, osamelí, niekedy bezdomovci, niekedy takí, čo sa zaplietli s alkoholom, a/alebo starí, ktorí sa nemajú komu inému posťažovať. Prídu, vyrozprávajú sa, niečo si povieme, povzbudíme štýlom „hlavu hore“. A sestrička sa spýta: „Bude pán /pani platiť?“ Preložené to znamená: Vykážeme „minimálny kontakt“ alebo niečo iné? V drvivej väčšine týchto prípadov vykazujeme „minimálny kontakt“ a pacient neplatí. Neplatí teda ani zdravotná poisťovňa (resp. platí menej). Ale ja nemám to srdce chcieť od nich tridsať, často deväťdesiat korún.
Problém je, že hranice psychiatrických úkonov sú nejasné. Iné zdravotnícke výkony, napríklad taký „odber krvi z artérie“ (115 bodov) alebo „intravenózna infúzia“ (141 bodov) sú jasne ohraničené. Krv buď beriete, alebo neberiete. Infúziu buď podáte, alebo nepodáte. Nehovoriac o tom, že samotné „vyšetrenie“ napríklad alergológom, je zjavne „vyšetrenie“. Psychiatrické „vyšetrenie“ nezodpovedá predstavám ľudí o „vyšetrení“. A psychiater „vyšetruje“, aj keď sa s vami „len tak rozpráva“. Výkon, ktorý som v sobotnej službe po rozhovore so sedemnásťročnou „pacientkou“ označila ako „minimálny kontakt“, by som sa nehanbila označiť ako „cielené vyšetrenie psychiatrom“ (141 bodov bez atestácie, 247 s atestáciou). Ale kde sa končí „cielené psychiatrické vyšetrenie“ a začína „komplexné psychiatrické vyšetrenie“ (274 bodov bez atestácie, 487 s atestáciou)? (Tieto výkony sú, samozrejme, zdravotnou poisťovňou formálne definované. Ale v praxi stanoviť hranice je nemožné.)
Suma sumárum: Slúžim od sobotného rána, je nedeľa 7:30. Slúžim teda tridsiatu šiestu hodinu. Štyroch ľudí som zatiaľ prijala na oddelenie, to je iná kapitola. Šiesti sa tu boli „poradiť“, vrátane slečny s milostným trápením. Šesťkrát som vykázala „minimálny kontakt lekára s pacientom“. Tieto „minimálne kontakty“ zabrali približne 240 minút, teda približne 4 hodiny. (Len na okraj spomeniem, že tieto štyri hodiny mojej práce ohodnocuje zdravotná poisťovňa približne 204 českými korunami, teda cca 8 Eurami).
Záverom sa ospravedlňujem kolegom - nepsychiatrom, ktorí závidia, že sme mali za 36 hodín služby len štyri príjmy a päť „vyšetrení“. Viem si predstaviť, že iní toho majú viac.
