Na obed som napojila infúziu. Ked dotiekla, spýtala sa: "môžem sa už otočiť na bok? Viete sestrička, mne sa chrbte zle leží odkedy ma zbili.... zbili ma neonacisti." Vtedy som ostala stáť ako obarená. Pokračovala-- "Išla som domov, bolo ešte svetlo, ani som nešla sama, môjho priateľa... on je biely... začali kvôli mne urážať, potom ho zbili a ja som tiež nestihla utiecť. Kopali ma do hlavy, do brucha, mala som zlomené rebrá a otras mozgu. Bojim sa chodit von. Odkedy som sa odsťahovala od tej bitky z Košíc, v Bratislave som bola vonku tak 3x, aj to len s mamou. Bojím sa." Kolegyňa sa jej spýtala, či jej nikto nepomohol - keď videli čo sa deje. Povedala, že nie, išiel okolo manželský pár, mohli mať tak cez 40 a nič neurobili. V tom ma napadla otázka, čo by som urobila ja, keby som šla s malou okolo. Asi viem, čo by som urobila keby som šla sama, od isteho času svoj život neberiem tak ako predtým, ale čo by som spravila keby idem po ulici s ňou, na to som si odpovedať nedokázala. Potom som rozmýšlala nad tým, aké strašné musí byť žiť len doma, medzi štyrmi stenami, ale na druhej strane som chápala ten strach výjsť znovu do ulíc, aj za bieleho dňa. Moja malá je z polovice ciganočka, tak si ani neviem predstaviť aký strach budem o ňu mať, keď to bude na nej "vidieť". Ľúbim ju o to viac aká temperamentná je, preto aká je a čo je. A dúfam, že sa nikdy nebude hambiť za to kým je--- Ale tohto sa veľmi bojím. Že ju raz niekto takto napadne, len tak, preto že je taká aká je.
