Bola som určite ešte malá, tuším som mala tesne pred 1. triedov. Chodili sme na dovolenky s otcovou kolegynou z prace, tetou Martuškou. V jeden deň, rozvoniavali tam bryndzové halušky (čo mi v tom veku voňavé neprišlo), hrali sme sa s jej deťmi v izbe, kde bol bar s alkoholom a barove stoličky. Jej deti sa volali Lenka a Jarko. Mala som ich veľmi rada a dodnes ma mrzí, že sme spolu stratili kontakt. Sedela som niekde na zemi opretá o barovú stoličku.. Jarko chrúmal taky ružový cukrík. Vtedy boli take cukríky, čo sa dosť drobili. Naraz sa ku mne sklonil o pár rokov starší chlapec, s kučeravými blond vlasmi, celý od ružového cukríka a dostala som svoju prvú pusu.
Boli obaja strašne fajn. Jarko mi kreslil do pamätníčka (vedel veľmi pekne kresliť). Raz som u nich spala a s Lenkou som zažila takú zvláštnu sytuáciu, na ktorú som veľa krát spomínala. Museli sme sa zavrieť v kupeľni. Veľmi sme sa báli. Lenka ma chytila za ruku a povedala: "Musíme chvíľku počkať a keď to najhoršie prejde, pôjdeme si rýchlo ľahnúť." Buchot a krik na chodbe prehrmel a my sme rýchlo utekali spať. Moji kamaráti si prežili to najhoršie, čo sa deťom môže stať. Od pohrebu som ich videla len raz na veľkú noc, potom už nie.
Ja som osobne na vlastnej koži domáce násilie nezažila. Moja mama s bratom si takéto situácie zažívali denne. Buchot dverí, strašný krik. Museli už mať hotové úlohy, všade musel byť poriadok a oni už o 17-18 večer boli zalezení v posteli, aby sa aj im neušlo z dedkových "poláskaní". Babka mi rozprávala veľakrát o dedkových scénach, bitkách, chvíľu sa smiala, keď rozprávala o tom, ako ho vzala žehličkou keď ju napadol alebo mu rozbila o hlavu vázu, ale potom, keď dlhšie rozprávala, hovorila o veciach, ktorými jej ubližoval, ponižoval, odchodoch, návratoch, odprosovaniach a naraz sa prestala smiať, a akoby sa jej to všetko vrátilo naspäť. Veľmi ma zaujímalo počúvať jej príbehy, všetko to veselé rozprávanie o jej dectve, ale aj to smutné o bitkách a bolesti, a o tom, ako sa žene s dvomi deťmi podarilo začať znovu normálne žiť.
