Veľa ľudí si ani neuvedomuje čo vlastne očkovacia vakcína ako táka je. Berú to za niečo sväté, niečo čo spôsobí akýsi zázrak a ochráni nás. Už v minulom článku /viď. Príznakovosť vs. Bezpríznakovosť/, sme sa bavili o téme, že imunita bez stimulov nefunguje. A v tejto súvislosti si treba uvedomiť, že vakcína nie je žiaden liek s účinnou látkou, očkovacia vakcína je len stimul a o samotný zázrak sa postará naša vlastná imunita. Správne pestovaná imunita vôbec nie je závislá na očkovaniach, dokonca pri súčasnom nastavení očkovacej politiky, môže viesť ešte k závažnejším problémom. Každý máme úplne inú kondíciu imunity. Aké sú teda zásadné nedostatky pri súčasnom očkovaní?
Účinnosť vakcín: Hlavnou a pre mňa veľmi sympatickou myšlienkou očkovania je, zaočkovať organizmus oslabeným vírusom, alebo baktériou, a tým trénovať našu imunitu a pripraviť ju na silnejšie infekčné dávky neoslabeného cudzorodého telesa. To znamená, dôjde k zaočkovaniu slabou infekčnou dávkou, ktorá vyvolá len slabý zápal a zanechá imunitnú stopu, ktorá následne zmierni zápal pri silnejšej infekčnej dávke /viď. Zápal - dobrý sluha, zlý pán!/. Sú ľudia s dobre pestovanou imunitou, dobrými a rýchlymi imunoglobínovými odpoveďami, ktorí sú schopní postaviť sa bezproblémov aj vyšším infekčným dávkam daných vírusov či baktérii a v podstate vôbec nie sú závislí na vakcinácii. Takže vakcinácia vôbec nie je nevyhnutnosťou a potvrdzujú to aj milióny rokov našej evolúcie. V každom prípade, sú aj jedince, pre ktorých môže znamenať nakaziť sa daným onemocnením smrť, a preto sa na tie vyššie infekčné dávky musia trénovať vakcináciou. V súčasnosti je oslabená imunita problémom číslo jedna. A tu vzniká v prípade vakcinácie rovnaká otázka ako v prípade prirodzenej infekčnej dávky. Každý máme iný typ imunity, všetci sme však očkovaní rovnakou potenciou vakcín. Pre niekoho môže byť táto dávka slabá a zanechať len minimálnu imunoglobínovú stopu. Ako nastaviť túto univerzálnu potenciu vakcín tak, aby nikoho neohrozila na živote, no zároveň by bola dostatočne účinným stimulom? V prvom kroku došlo k tomu, že prítomnosť samotného vírusu, či baktérie sa postupne znižovala, aby bola čo najbezpečnejšia. Samozrejme, aby mala vakcína akú takú účinnosť, teda aby vôbec vyvolala akú takú imunoglobínovú reakciu, musela sa táto prítomnosť niečim nahradiť. A tak sa začali používať adjuvanty – zosilňovače zápalu. Bez nich by boli infekčné dávky vo vakcínach také slabé, že by ju eliminovali len minimálnym zápalom a imunoglobínová stopa by bola do budúcnosti teda nulová. Ku problému súčasných adjuvantov sa ešte dostaeme, samozrejme spôsobujú skôr viac škody ako osohu. Na účinnosť vakcín to zas až taký zásadný vplyv nemalo. A tak si vedci zas lámali hlavu, ako bezpečne zvýšiť podiel cudzorodého telesa vo vakcíne, a tým pádom nejakým spôsom nahrádzať spätne vo vakcínach adjuvanty, voči ktorým sa medzičasom zdvihla veľká vlna odporu. Tu začína svoju rolu zohrávať genetické inžinierstvo. Oslabené cudzorodé teleso sa nahradí len jeho genetickými sekvenciami z jemu vlastnej genetickej informácie - teda DNA, alebo RNA. Táto časť genetickej informácie by mala dokázať syntetizovať cudzorodému zárodku vlastné antigény, ktoré následne vedú k imunitnej odozve, ale nakoľko nie je vírus úplne kompletný nedokáže sa úplne replikovať. To znamená, kľudne sa môžu do vakcín dávať vyššie dávky tohto genetického materiálu, ktoré vyvolajú silnejšiu imunitnú odozvu, účinnosť vakcín sa tým zvýši, no bez obáv, že by došlo k nejakému ujatiu sa vírusu a jeho nekontrolovateľnému množeniu sa a replikácii. Toho tento genetický výsek schopný nie je. Navyše spätným zvyšovaním tohto genetického materiálu sa následne môže znižovať podiel nebezpečných adjuvantov. Ako sa však ukázalo, takto geneticky pripravované vakcíny zanechali imunoglobínovú stopu v mnohých prípadoch len na niekoľko mesiacov, nie na niekoľko rokov, alebo dokonca doživotnú imunitu. Ich účinnosť teda stále nie je postačujúca a riziká prevyšujú samotné výhody. Genetické inžinierstvo sa však nevzdáva, a čo s tým ďalej si ešte uvedieme nižšie.
Problém adjuvantov: Už sme si teda uviedli adjuvanty ako zosilňovače zápalov. Bez nich by bola teda účinnosť moderných vakcín minimálna, imunitná odpoveď na nízke infekčné dávky laxná, neviedla by k ničomu zásadnému. Vývoj vakcín sa teda uberal týmto smerom, aby takpovediac imunita problém neprehliadala, bolo nutné ho zvýrazniť no bez potreby zvýšovania prítomnosti vírusu, či baktérie vo vakcíne, tým sa teda malo predchádzať hrozbe spusteniu nekontrolovanej infekcie, ktorá by prelomila silu imunity jedinca. Aj v tomto prípade sa vyjadrím, myšlienka vôbec nie je zlá, aj keď nie je nijak inovatívna. Prevedenie je katastrofálne, siahlo sa po ťažkých kovoch. Áno ťažké kovy dokážu byť stimulom pre spustenie či zosilnenie zápalu, jak ortuť v minulosti, tak aj hliník v súčasnosti. Je však absolútny nezmysel, ako a v akých kvantách lekárska veda s týmito ťažkými kovmi vo vakcínach narába. Na opísanie problému si za príklad zoberiem niečo, čo paradoxne lekárska veda striktne odmieta, no ako som uviedol, paradoxne neprišla sama s ničím inovatívnym, len využíva ten istý princíp. Princím homeopatie tkvie v tom, že sa za pomoci silných prírodných jedom zabráni šíreniu infekcie a to tak, že v podstate sa zosilni zápal v danej lokalite organizmu, takže problém nemá čas sa infekčne šíriť. To znamená, ku infekcii vyvolanej vírusom, či baktériou si užívaním zosilnite homeopatikom obsahujúcim jed reakciu zápalu, infekcia sa tým stopne oveľa skôr. Tu figurujú však dve zásadné podmienky, preto homeopatia patrí do rúk odborníka. Prvou je správne určenie potencie u používaného jedu. Jedná sa o ozaj silné jedy a ich správna potencia sa dosahuje viacnásobným riedením. Samozrejme k týmto veciam sa nechcem nejak výrazne teraz rozpisovať, nakoľko to nie je predmetom tohto článku. Druhou podmienkou okrem správnej potencie homeopatika je správne určenie špecifického jedu. To znamená, na konkréte problémy sa volia konkrétne jedy, ktoré takpovediac vyvolávajú zápal v konkrétnej a tej istej časti organizmu ako samotné infekčné cudzorodé teleso. Tým na neho imunitu upozornia a vedú teda k zosilneniu imunitnej reakcie. Aj keď lekárska veda odmieta princíp homeopatie, v podstate rieši problém vakcín rovnako, akurát zlyháva v oboch zásadných bodoch. Do všetkých vakcín je necitlivo pridávaný v súčasnosti hliník. Či sa jedná o pneumokoka, či sa jedná o vakcínu súvisiacu napríklad s pečeňovým ochorením pri žltačke typu B, atď, atď, lekárska veda pozná najčastejšie jeden adjuvant, hliník. Tento experimentálne dokázaný neurotoxín absolútne nijak nevedie k úspešnému zosilňovaniu zápalov pri mnohých očkovacích elementoch, teda absolútne nezohráva rolu adjvanta, skôr naopak, imunitu absolútne rozpolťuje, lebo v jednej časovej línii musí riešiť problém na dvoch frontoch, teda v konečnom dôsledku ešte oslabuje imunitnú reakciu a účinnosť mnohých vakcín. Navyše tento neurotoxín je na základe svojích väzieb ťažko odbúrateľný, len ťažko sa jeho hladiny detoxikujú, no jeho potencia v celom očkovacom kalendári je značná.
Očkovací kalendár: Tu narážame na ďalšie problémy. Už len skutočnosť, že samotný očkovací kalendár sa každým rokom mení evokuje dojem bordelu. Čo však viac, samotný očkovací kalendár nie je ani zdanlivo zoradený systematicky podľa problémov, ktoré by navzájom mohli kooperovať na zosilnení imunitnej reakcie. Skôr naopak, pozrime sa na očkovanie v 2., 4. a 10. mesiaci pre rok 2020. Záškrt, Tetanus, Čierny kašeľ, Detská obrna, Vírusová hepatitída typu B, Hemofilové invazívne nákazy. V prvom roku tri dávky tejto koláže za sebou. Ešte jedno šťastie, že imunita dieťaťa je v tomto období výrazne slabá inak by asi nastolila rovno kolaps. A veru tam aj takéto očkovacie vakcíny môžu viesť, ku kolapsu a rozvoju postupných autoimunitných problémov. Imunita sa podiela aj pri správnom fungovaní domácich problémov a pokiaľ je imunita oslabená, alebo preťažená, môže to viesť aj k autoimunitným problémom bez prítomnosti cudzorodého vírusu či baktérie. Samozrejme postup takýchto autoimunitných problémov je pomalý, a preto aj málokedy spájaný s očkovaním ako takým. V jednej vakcíne teda nachádzame vírusové aj bakteriálne ochorenia, čo by až tak nevadilo, pokiaľ by teda lokalizovali problémy do jednej časti organizmu. Ale máme tu ochorenia pľúc a dýchacích ciest, do toho pečeňové ochorenie, ochorenie pohybového ústrojenstva, hemofilný problém, atď. A nezabúdajme na všadeprítomný neurotoxín hliník. Táto variabilita choroboplodných zárodkov nie len že výrazne oslabuje imunitnú reakciu pre ten daný jeden konkrétny problém a teda vedie k neúčinnosti vakcín, ale môže skutočne viesť aj k výraznému preťaženiu imunitného systému a rozvoja autoimunitných nekontrolovaných problémov.
Vek očkovania: Imunita človeka sa vyvíja ešte aj v juvenilnom veku. Len postupne nabieha imunitný systém z lymfatického systému na bunkovú imunitu, ktoré sa podieľa na tvorbe imunitnej stopy a pamäte. V prvom roku života je dieťa vo veľkej miere závislé na imunoglobínových hladinách od matky po narodení a na príjmu imunoglobínov z mlieka pri kojení. Matkine mliečne žľazy na základe receptorov v okolí bradavky dokážu zachytiť chemické informácie/viď. Zápal - dobrý sluha, zlý pán!/na podnebí v ústach dieťaťa a tým aj reagovať imunoglobínovou odpoveďou v mlieku. V rámci vlastnej imunitnej odpovede je dieťa vo veľkom závislé na lymfatickom systéme. Vlastná imunoglobínová odpoveď v tomto veku dieťaťa je mizivá, rovnako ako tvorba imunitnej pamäte. Paradoxne v tomto veku dieťaťa, do 12.mesiaca, sú až tri očkovacie dávky. Ako sme si vysvetlili v predchádzajúcom článku/viď. Zápal - dobrý sluha, zlý pán!/, pri pojme cytokínová búrka, ani deti mladšieho a v niektorých prípadoch aj staršieho veku, nie sú schopné spustiť plný zápal, nedochádza teda u nich až k extrémne silným zápalom. Bunky detí v takomto veku majú oveľa menej chemických vstupných brán do bunky. Tieto brány teda slúžia na chemickú mimobunkovú komunikáciu, napríklad za pomoci cytokínov. Rovnako ich pre svoje vniknutie využívajú vírusy, ktoré na tento účel používajú bielkovinové antigény ich kapsidového obalu. Tie sú teda chemickým kľučom pre otvorenie týchto brán a infikovanie bunky vírusom. Na základe toho je teda imunita detí, ktoré už majú vyvinutú bunkovú imunitu o čosi slabšia, lebo je miernejšia cytokínová odozva, ale rovnako vzhľadom na tento fakt menej náchylná na silné zápaly. Aj to je dôvod, prečo mnohé ochorenia zvládajú lepšie, respektíve v miernejšej forme ako dospeláci s plne vyvinutým imunitným systémom a receptorovým vybavením. V predchádzajúcom článku som uviedol ako prípad mnohé ochorenia v štádiu počiatočnej pandémie, kedy sú dospelí jedinci náchylní na silné zápaly, a deti zvládajú tieto silné infekčné dávky lepšie. No rovnako známe sú aj prípady mnohých detských ochorení, ktoré zvládajú deti oveľa lepšie a najväčšie riziko podstupuje človek keď si nimi neprejde v detskom veku a nakazí sa nimi v dospelosti. U dospelého človeka dôjde pri takýchto infekčných ochoreniach k takým silným zápalovým odpovediam, ktoré ich môžu ohroziť na živote, prípadne zanechať trvalé následky. A tu narážame na ďalšie úskalia v očkovacom kalendári, týkajúce sa veku. Ako príklad uvediem Mumps. Nie je to zas tak dávno, kedy sa deti na toto onemocnenie neočkovali. Zo strany rodičov bolo priam žiadúce, aby sa dieťa v juvenilnom veku týmto ochorením nakazilo, nakoľko deti ním neboli natoľko ohrozené. Dieťa tým získalo doživotnú imunitu, ktorú po očkovaní vakcínou nezíska. V dospelosti bol teda takýto človek imúnny a čo viac, aj novorodenci získali po narodení a rovnako kojením potrebné protilátky. Takže chránení boli aj novorodenci. Po zaočkovaní vakcínou je imunitná stopa len niekoľkoročná, dokonca sa hovorí o neúčinnosti, teda len niekoľkomesačných hladinách imunoglobínov. Inak povedané, očkovania proti chorobám ako Osýpky, či Mumps prebiehajú v období človeka, keď je len málo náchylný na priebeh tohto ochorenia, a postupom času, keď sa dostáva do obdobia, kedy by sa mal tohto ochorenia obávať vyprchajú jeho protilátkové hladiny. Človek tým prestáva byť chránený v zraniteľnom veku života, rovnako ako nie sú chránené ani novorodenci týchto matiek. Doslova sa dá povedať, že dôvodom, prečo sa niektoré detské epidémie vracajú nie je neočkovanie, ale očkovanie a slabá účinnosť vakcín.
Budúcnosť vakcín: Nejdeme sa tu baviť o nejakej vzdialenej budúcnosti, nie som žiadnym prorokom, bavíme sa tu o dosť aktuálnej téme aj vzhľadom na Covid vakcíny. Aby genetické inžinierstvo riešilo problém s účinnosťou vakcín a problém s adjuvantami, uberá sa ďalej. Ako vieme, v očkovacích vakcínach je teda len genetický materiál pripravený z problematického vírusu, či baktérie, ktorý obsahuje potrebné chromozómové sekvencie, ktoré by mali byť schopné vyvolať adekvátnu imunitnú reakciu, teda sú schopné tvoriť kapsidové antigény, no nie sú schopné spustiť aj replikáciu genetického kódu a teda šírenie infekcie do ďalších buniek. Obdobne sa to dá preniesť aj na baktérie. Zamedzilo sa tým šíreniu infekcie pri slabších imunitných jedincoch, u ktorých nie je imunita schopná včas zareagovať ani na oslabený vírus či baktériu, ako sme si však uviedli, klesla tým aj účinnosť vakcín a zvýšila sa tým potreba adjuvantov pre jej znovuobnovenie. Aby tieto dva nepriaznivé faktory zvrátili, uberá sa genetické inžinierstvo pri ich vývoji o krok ďalej. Pripravenú genetickú vzorku nezvýrazni adjuvantom, ale jej účinnnosť zvýši inak. Takúto genetickú vzorku dopraví priamo do bunky. Adjuvanty nahradia antigénami, ktoré rozpoznajú naše receptory, naše vstupne brány do bunky. Tým pádom uľahčia vniknutie tomuto cudzorodému materiálu do bunky. Ten nedokáže naprogramovať bunku na kompletnú replikáciu vírusu, ale len na tvorbu ďalších antigénov, ktoré sa stanú stimulom pre imunitnú reakciu. Ako som uviedol, jedná sa o aktuálnu budúcnosť, nakoľko táto messenger technológia má byť použitá aj pri očkovaní proti Koronavírusu. Genetickí inžinieri sú samozrejme inovatívnou metódou vo svete vakcín, ktorá v skutočnosti nie je až tak nová absolútne nadšení. Na túto svoju hračku nachádzajú len samé dobré slová. Okrem toho, že použitý genetický materiál nie je podnetom pre šiŕenie infekcie, teda kompletnej replikácie a dokáže vyškrtnúť z celého procesu adjuvanty, má aj ďalšie plusy. Údajne imunitu človek nadobudne bez príznakov ochorenia a nejde o trvalú zmenu v našom genetickom kóde. Samozrejme lobbing je silný a s mínusmi sa neráta. Osobne nejaké mínusy, ktoré minimálne stoja za zváženie vidím. Bunková imunita a teda zápal s jeho podstatou je aj podstatou pre vytvorenie imunitnej stopy. Nejde vytvoriť silnú imunitnú stopu bez adekvátnejšieho zápalu s veškerými jeho prejavmi, ako teplota, bolesť, atď. Takže tvrdenie, vybudovať imunitu bez prejavov ochorenia mi príde scestné. Buďto bude imunitná reakcia adekvátna zápalu, alebo budú zápaly tak slabé, že zas sa budeme potýkať s mizivou účinnosťou vakcín. Rovnako je zarážajúce, že nás uisťujú, že ide len o niekoľkohodinovú a nie trvalú zmenu genetického kódu. Ako vieme, náš organizmus dokáže našu DNA len dopĺňať, ale nedokáže z nej nič vystrihnúť. Nepotrebnú DNA dokáže len takpovediac zbaliť histónami /viď. Ako sa náš organizmus bráni proti vírusom?/ To znamená, v našej DNA máme celú našu evolúciu od prvého zrodu. Vedci sú si teda istí, že túto infekčnú dávku, ktorej sa podarí infikovať bunky sa podarí nášmu imunitnému systému zlikvidovať zápalom do pár hodín, spoločne s infikovanými bunkami. Buďto bude teda tá infekčná dávka ozaj malá, alebo vymysleli nejaký druh zápalu :). V každom prípade je zarážajúce, že osoby, ktoré boli súčasťou testovania novej vakcíny boli zaviazané prísnymi antikoncepčnými pravidlami. Teda sami sa obávali, aby sa prípadný nezdar natrvalo nezapísal do nášho genetického kódu a následne sa u ľudí v produkčnom veku nešíril ďalej aj generačne. Ako som spomenul, v prípade vakcín je táto metóda inovatívna, ale v podstate sa nejedná o nič iné ako o genetickú modifikáciu na ľuďoch. Takže to, čo odmietame dlhé roky v našich potravinách sa má aplikovať aj na nás. Navyše je tu fakt, že mnohé tieto genetické modifikácie na potravinách sú trvalo zapísané v tej danej odrode, čo je dôkazom, že rovnako trvalé môžu byť aj genetické modifikácie na ľuďoch. Ak by to bola pravda, v podstate si do našich buniek zavedieme cudzorodý genetický materiál, ktorý bude viesť k dlhodobému, možno len slabému, ale zato chronicky prebiehajúcemu zápalu a to až dovtedy, kým nevytvorí náš organizmus ďalšie sekvencie pre syntézu patričnej histónovej odpovede. Áno je pravda, že až 40 percent našej DNA je tvorená cudzorodou DNA, ale rovnako je pravda, že náš imunitný systém sa milióny rokov snaží proti svojvoľným zápisom do našej DNA brániť a teraz nenachádzame iné imunitné riešenie, ako to tejto cudzorodej genetickej informácii uľahčiť.
Morálne hladisko?: Túto som schválne dal otáznik. Prepieraná záležitosť znie hrozne, na strane druhej sa asi jedná len o menšie zlo. Genetickí inžinieri nie sú zároveň aj lovcami tých daných choroboplodných zárodkov. Kultúry týchto zárodkov si doslova pestujú, a z toho pripravujú genetické vzorky. Ako živná pôda slúžia príslušné ľudské epitely. Teda v prípade nejakého konkrétneho pneumovírusu sa jedná napríklad o pľúcne epitely. Tie sú odobraté z potrateného ľudského plodu. Treba však povedať, že bunky týchto epitelov sú udržiavané umelou výživou pri živote a rovnako sa množia, takže pri zakladaní každej kultúry došlo len k jednorázovému odberu, mnohokrát desiatky rokov dozadu, takže sa nejedná o opakované odbery na potratených živých plodoch. Navyše treba podotknúť, že následnou alternatívou by sa stali zvieratá chované v hrozných laboratórnych podmienkach a čakajúce na krutú smrť.
