Ako sme už viackrát spomínali a čo si veľa ľudí neuvedomuje, zápal je obranný mechanizmus tela, nie proces vyvíjaný cudzorodými elementami. Cieľom vírusu je vniknúť do hostiteľskej bunky nepozorovane a zneužívať jej metabolizmus vo svoj prospech tak, aby si to imunita hostiteľa nevšimla. Rovnako baktérie sa snažia byť znesiteľným parazitom pre svojho hostiteľa. Veď parazit ktorý reguluje stavy svojho hostiteľa ohrozuje existenciu seba samého. Skutočný boj začína, až keď sa imunite podarí problém zaznamenať a ten boj sa volá zápal. Počas zápalu imunita likviduje cudzorodé baktérie aj napriek tomu, že to mnohokrát spúšťa ich toxickú odozvu a dochádza teda ku stratám aj na somatických bunkách. Pri vírusovej infekcii rovnako imunita nedokáže strihať DNA, teda ani vystrihnúť cudzorodú DNA z bunky, teda sa uchyľuje k pragmatickejšiemu riešeniu a síce rovno infikované somatické bunky likviduje. Veď každá jedná bunka v organizme, podľa nových výzkumov dokonca aj neuróny, je nahraditeľná. Poraníte sa? Zadriete si do prsta triesku? Aj tento problém a odstránenie poškodených epitelov vyrieši imunita zápalom. Jeden proces teda rieši široké spektrum problémom. Znie to jednoducho, samozrejme sú za tým milíony rokov evolúcie. Organizmus pri zápale používa mechanizmy ako signál bolesti na stanovenie kľudového režimu, horúčku vyvolanú pyrogénami a slúžiacu k vytvoreniu nehostinného prostredia pre množenie patogénov. Čo to teda ten zápal je?
1. krok: Histamínová reakcia. O histamíne sa často hovorí v súvislosti s histamínovou intoleranciou a chronickým zápalom. Akú úlohu zohráva tento lokálny amín v zápalovom procese, ktorého prenos v organizme je minimalizovaný, a teda miesto jeho vzniku je v podstate identické s jeho pôsobiskom? Svojím pôsobením na receptory v tkanivách cievnych stien dokáže regulovať ich mikrocirkuláciu. Dochádza tým k vazodilatácii ciev, teda ich rozšireniu, zvýši sa tým aj priechodnosť cievnych stien v danom mieste. To umožní čiastočne vyliatie krvnej plazmy do mimokapilárneho priestoru a teda sprístupnenie poškodeného, alebo infikovaného miesta pre bunkovú imunitu.
2. krok: Granulocytová reakcia. Po tom, čo sa krvná plazma vyliala a miesto sa sprístupnilo pre bunkové elementy našej imunitnej obrany, prichádzajú na rad granulocyty. Niekedy ich nazývam aj špehovia, nakoľko sú spojítkom medzi nešpecifickou a špecifickou fázou zápalu. Tieto biele krvinky sú však viac ako len špehovia. Sú to veľkí jedáci, makrofágy, ktorí fagocytózou priamo vstupujú aj do likvidácie. Teda priamo sa podieľajú pri likvidácii poškodených, či infikovaných epitelov, ako aj cudzorodých buniek. Ako som však spomenul, sú aj elementom, ktorý informuje chemickými látkami imunitu o pôvode problému, čim vedie k následnej špecifikácii imunitného systému. Túto bunkovú signalizáciu zabezpečujú takzvané cytokíny. Asi najznámejším príkladom zo skupiny týchto krátkych molekúl je takzvaný C-reactive protein (CRP). Ani tento proteín sa nevyvinul preto, aby o milióny rokov mohli lekári rozlišovať vírového, či bakteriálneho pôvodcu. Rovnako ako ostatné cytokíny, sú za pomoci svojích väzieb na receptory buniek sprostredkovateľmi informácie medzi spomínanou nešpecifickou a špecifickou fázou zápalu.
3. krok: Lymfocytová reakcia. Po tom, čo bol imunitný systém informovaný o pôvode problému za pomoci cytokínov, povolá do boja aj evolučne podstatne mladšiu zložku svojho systému. A síce patričný kmeň lymfocytov. Tie sú v boji podstatne rafinovanejšie a hlavne značne špecifické. Okrem fagocytózy sa zapája aj chemická obrana za pomoci piatich tried imunoglobínov. Päť tried imunoglobínov je tvorených širšou skupinou B-lymfocytov. Podstatné je však, že za pomoci imunoglobínov neskorej fázy zanechá imunita svoju špecifickú stopu aj do budúcna, na mesiace, či roky.
Ako teda vidíme, zápal je účinný širokospektrálny proces, ktorý chráni náš a nie len náš organizmus už milióny rokov. Znie to idilicky, no treba si uvedomiť, že zápal, nakoľko pri ňom dochádza k reálnym stratám aj na somatických bunkách, môže viesť až ku smrti. A to ako v prípade náhleho silného zápalu, tak aj v prípade dlhodobého aj keď slabšieho, mnohokrát až nenápadného chronického zápalu. Pokiaľ sa nestíhajú bunky odstránené zápalom obnovovať, môže to teda viesť k závažným zdravotným problémom, až ku smrti.
1. Chronický zápal je dlhodobý, poväčšinou nenápadný zápal, nebezpečný hlavne svojou dlhou dobou trvania. Chronickými zápalmi trvajú prevažne jedinci s oslabenou imunitou. Imunita reaguje na podnet zápalu správne, v prvom kroku vyprodukuje látku histamín, následne však zápal nedokáže ukončiť. Dochádza teda k vyprodukovaniu histamínu, no následne nastáva problém pri jeho následnom odbúravaní. Na jeho deaktivácii sa podieľa enzým diaminooxidáza, ktorou sú vybavené leukocyty, teda aj vyššie spomínané makrofágy prítomné pri zápalovom procese. Pri správnom priebehu by teda mali nie len problém odstrániť, ale aj ukončiť zápalový proces odstránením jeho prvého kroku. Vzhľadom na oslabenu imunitu, súvisiacu prevažne aj so zlou kondíciou čriev, kde sa okrem iného produkuje aj v špeciálnych bunkách enterocytoch spomínaný enzým diaminooxidáza, ku odbúravaniu nedochádza v plnej miere. Treba si uvedomiť, že takéto zápaly sú poväčšinou nenápadné, ich potencia nie je dostatočná na to aby sami o sebe spôsobovali smrť jedinca, no vedú k dlhodobým problémom autoimunitného charakteru a dlhodobému preťazovaniu imunitneho systému. U jedinca sú teda postupne badateľné jedno, alebo viac autoimunitných ochorení. Takýto jedinec sa stáva vzhľadom na preťaženie imunitneho systému náchylný na akutné zápaly, ktoré sa môžu stať posledným klincom do rakvy, teda viesť k absolútnemu kolapsu imunity. Pri takomto kolapse imunity následne človek podľahne mnohokrát práve na ten dlhoročný zápal, ktorý za zvyčajných okolností dokázal jeho imunitný systém ešte aspoň ako tak kontorlovať, no po pribudnutí ďalšieho akutného problému vyžadujúceho pozornosť imunity, dôjde ku spomínanému kolapsu. Príkladov je neúrekom. Známy prípad je napríklad, keď si človek s oslabenou imunitou zlomí nohu a následne podľahne nejakému chronickému problému. Aktuálny prípad je, že takému jedincovi stačí aj pomerne malá dávka vírusu Covid-19, ktorá spôsobí kolaps a smrť. Človek možno nezomrie na akútny zápal súvisiaci s týmto vírusom, nakoľko jeho imunita už ani nie je schopná vyvinúť veľkú potenciu zápalu, ale podľahne na chronické ochorenie. V každom prípade Covid sa stáva vtedy povestným klincom do rakvy.
2. Cytokínová búrka. Spomenuli sme si teda, ako dokážu aj malé infekčné dávky likvidovať ľudí s oslabenou imunitou a teda autoimunitnými ochoreniami. Rovnako nebezpečný ako chronický zápal u oslabených jedincov môže byť pre zdravého človeka akútny zápal. Prečo pre zdravého jedinca a prečo akútny. Predstavme si situáciu, že nejaká pandémia dosiahne pomerne veľkú zamorenosť v pomerne krátkom čase. Teda nárast infekčných dávok v okolitom priestore výrazne predbehne proces budovania imunoglobínových hladín, a teda budovania kolektívnej imunity. Takýto zdravý jedinec príde do kontaktu s novým druhom pandémie, pričom sa nakazí takou silnou infekčnou dávkou, ktorá na základe nízkych počiatočných imunoglobínových hladín prejde rovno do zápalového procesu. Jeho imunita je silná a vie presne čo má robiť. Likvidovať, následne organizmus zlikvidované bunky nahradí. Pokiaľ je však infekcia taká silná, že zápalový proces likviduje enormne rýchlo, môže to opäť viesť k smrti jedinca. Tomuto sa hovorí takzvaná cytokínová búrka, odvodená od vyššie spomínaných cytokínov, ktoré sú markermi zápalu. Morbidne môžeme povedať, že pri jedincovi s oslabou imunitou je viac menej jedno, akou infekčnou dávkou sa nakazí, nakoľko ku kolapsu jeho imunity postačí aj málo a v konečnom dôsledku zomiera na jeho dlhoročný problém. No pokiaľ sa nakazí zdravý jedinec extrémne silnou infekčnou dávkou, zomiera na zápal súvisiaci priamo s elimináciou toho konkrétneho problému a s veškerými príznakmi toho daného ochorenia. Táto pozoruhodnosť sa vyskytovala pri väčšine pandémii, ktoré naša história zdokumentovala. Napríklad pri druhej vlne španielskej chrípky v roku 1918, a ktorá bola zo všetkých vĺn tejto pandémie najsilnejšia, zomierali prevažne zdraví a silní ľudia. Lekári v tej dobe nepoznali ešte pojem cytokínová búrka, rovnako ako nepoznali ani cytokíny ako také, a preto si ani patrične nevedeli vysvetliť, prečo boli deti touto pandémiou, ktorá vyhubila v tej dobe 5-percent veškerej populácie, menej ohrozené, ako dospelí ľudia v produktívnom veku. Zatiaľ čo deti zomierali počas tejto vlny minimálne, dospelí jedinci zomierali na tak silný zápal pľúc, že doslova vypľúvali krv. Rovnako aj mnoho takzvaných detských chorôb zvládajú deti oveľa lepšie, ako dospelí. Priebeh ich zápalu je teda miernejší aj keď samozrejme mierne zdĺhavejší. Ale ako sa hovorí, radšej neskôr, ako nikdy.
