Profesionálny životopis Jána Tótha, ktorý bol pred dvomi rokmi hlavným ekonómom UniCredit Bank, je pôsobivý. Kariéru začínal ako hlavný ekonóm a stratég v Tatrabanke, neskôr bol temer 10 rokov hlavným ekonomickým guru v slovenskej ING. Okrem toho je predsedom Klubu ekonomických analytikov, členom správnej rady Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry, prednáša na vysokej škole a na Ohio State Univerzity si pripísal k magisterskému titulu aj titul M.A. Spolupracoval s KPMG Policy Economics Group a s Wall Street Journal. A v rokoch 2010 – 2012 bol šéfom Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR.
Z citovaného profesijného životopisu Jána Tótha by sa zdalo, že je ideálnym kandidátom na viceguvernéra národnej banky. Naozaj?
Ján Tóth je reprezentantom ekonomického neoliberalizmu. Aj preto má viac než blízko dlhoročnému ministrovi financií a podpredsedovi SDKÚ Ivanovi Miklošovi. Mnohé svetové autority dnes hovoria, že dlhová kríza v eurozóne sa nedá liečiť iba šetrením, škrtaním a reštrikciou, ale k slovu sa musia dostať aj monetárny a fiškálny aktivizmus. Hovoria to Joseph Stiglitz, Paul Krugman či Kash Mansori. Na Slovensku ich názorom oponujú ekonómovia, ku ktorým sa radí aj pán Tóth. Jeho tútor Mikloš neoliberálne recepty ponúka už takmer 20 rokov a veľa tejto krajine nepomohli. Potrebuje teda Slovensko, aby sa viceguvernérom jeho národnej banky stal ekonóm s takouto ideologickou výbavou?
Nie je to jediná otázka, ktorú by si mala opozícia v súvislosti s nomináciou Jána Tótha zodpovedať. Viaceré zdroje z bankového sektora a ministerstva financií už dlhšie upozorňujú na niektoré nejasnosti v profesionálnej kariére kandidáta opozície na viceguvernéra NBS. Tieto informácie sú známe aj viacerým médiám, no z nepochopiteľných dôvodov neboli ochotné sa nimi zaoberať.
Za zváženie stojí najmä pôsobenie Jána Tótha v Inštitúte finančnej politiky na MF SR. Ako šéf tejto inštitúcie mal poskytovať odborné stanoviská k dočasnému (EFSF) a trvalému (ESM) eurovalu. Namiesto toho si nechal vnucovať politické témy nastoľované ministrom Ivanom Miklošom. Aj preto bola diskusia o eurovale emocionálna, nie vecne odborná a Slovensko sa znemožnilo pred európskou verejnosťou. Ján Tóth bez toho, aby zaujal prísne odborné stanovisko k tomuto problému, úspešne lavíroval medzi SaS a SDKÚ, aby si ani jednu partaj nepohneval.
Ján Tóth ako šéf Inštitútu finančnej politiky odmietal cestovať na pravidelné stretnutia vedúcich predstaviteľov partnerských inštitúcií krajín Európskej únie. Vždy za seba poslal zástupcu, čo pred jeho nástupom do funkcie nebolo zvykom. Bude Ján Tóth ochotný cestovať ako alternát každý druhý týždeň na rokovania riadiacej rady Európskej centrálnej banky do Frankfurtu? Plat viceguvernéra NBS je síce atraktívny, ale človek by si ho mal aj zaslúžiť.
O Jánovi Tóthovi navyše kolujú informácie (a práve tie by si mala opozícia preveriť), že od začiatku svojho pôsobenia v bankovom sektore obchodoval v rozsiahlej miere s akciami na vlastný účet, čo by malo byť závažným porušením interných bankových pravidiel. Vedeli o tom v bankách jeho nadriadení? A dali mu na to súhlas? Opozícia by sa na to mala Jána Tótha opýtať.
V tejto činnosti mal údajne pokračovať aj počas práce v Inštitúte finančnej politiky, kde sa mohol dostať k citlivej korešpondencii ministra s Európskou komisiou a jej príslušným komisárom. Vedel o tom minister financií Ivan Mikloš? A dal mu na to súhlas? Aj na to by sa mala opozícia Jána Tótha opýtať.
Ak je pravda, že tieto obchody Ján Tóth realizoval cez zahraničné banky, na mieste je pýtať sa: Boli výnosy z transakcií riadne zdanené? Ďalšia otázka, na ktorú by mali opoziční politici žiadať odpoveď.
Nemala by sa pýtať iba opozícia. Aj Smer je zodpovedný za to, koho (ne)pustí do vedenia Národnej banky Slovenska. V tomto prípade totiž platí dvojnásobne zásada „trikrát sa pýtať a raz menovať“. Takže ako to bolo, je a bude s Jánom Tóthom?
