SDKÚ bola kedysi lídrom pravice. Mala dvojnásobného premiéra a premiérku. A druhého najdôležitejšieho muža vo vláde - ministra financií. Aj dnes si SDKÚ robí ambície stať sa alternatívou súčasnej ľavicovej vlády. Jej program hovorí, že opäť bude takou stranou, ako ju ľudia poznali v jej najlepších časoch. Naplniť tento cieľ znamená len jedno: získať vo voľbách postavenie najsilnejšej pravicovej strany a získať tak možnosť postaviť predsedu vlády.
Lenže je tu jeden háčik. Koho by navrhla SDKÚ-DS za premiéra? V celom svete je jasným kandidátom na túto vedúcu pozíciu v štáte predseda strany. Šéf SDKÚ Pavol Frešo však kandiduje na predsedu Bratislavského samosprávneho kraja (BSK). Čo sa stane, ak by sa mu jeho sen splnil a znova by sa stal županom a zároveň by v roku 2016 mala SDKÚ po voľbách silu i možnosť nominovať predsedu vlády?
Z toho jednoznačne vyplýva, že buď pán Frešo nemyslí svoju kandidatúru na predsedu BSK úplne vážne, alebo vôbec neráta s možnosťou, že by SDKÚ mohla byť v hre o premiéra a chytá sa tak slamky v podobe kresla župana. Jedna aj druhá možnosť sú prejavom hlbokého politického a morálneho úpadku.
SDKÚ zaplatila za županskú kandidatúru svojho predsedu veľmi vysokú cenu. Podporuje napríklad nezvoliteľného kádeháka Jána Hudackého za predsedu Prešovského samosprávneho kraja a vzdala sa vlastného dobrého kandidáta Eduarda Vokála. Navyše ten podivný spolok menom Ľudová platforma nikde inde mimo Bratislavy nepodporuje žiadneho kandidáta SDKÚ na župana. Kedysi najsilnejšia pravicová strana sa takto postupne premieňa na regionálnu bratislavskú stranu. A z toho nebratislavskí členovia a sympatizanti tejto strany nemôžu mať ani trochu radosť.
Osud SDKÚ ukazuje, že tak ako pred parlamentnými, ani pred župnými voľbami nemajú staré strany čo ponúknuť. Iba ak svoje vnútorné problémy a politickú neschopnosť.
P.S.: Nabudúce sa pozrieme, v akej kondícii je pred voľbami do VÚC KDH.
