Je niečo po pol desiatej večer. Na jednotke intenzívnej starostlivosti zvoní telefón. Súrne zvolávajú konzílium na ARO. Idem zistiť, čo sa stalo. Kráčajúc po chodbe mám pocit, akoby sa za mnou niekto zakrádal. Aj sa otáčam, ale nikoho nevidím. Mám taký čudný pocit. Nič sa nedeje. Rýchlo pokračujem na konzílium. Pacient – hypertonik s rýchlym vývojom poruchy vedomia až hlbokej kómy...
Prvé indície naznačujú možnosť cievnej mozgovej príhody. CT je hotové a potvrdzuje môj predpoklad. Krvácanie do mozočka s tlakom na mozgový kmeň – štruktúra pred, ktorou mám obrovský rešpekt.
Niet času na špekulácie. Volám inštrumentárke, aby ihneď otvorila operačnú sálu. Anesteziológ aj so sestrou vezú pacienta. Znova mám pocit, akoby sa niekto za nami zakrádal. Musíme ihneď operovať.
Pacient prežil. Čudný pocit, ktorý ma v službe prenasledoval, sa vytratil. Bola to Zubatá a ja som ju naštval. Pacienta som zachránil. Po dvoch rokoch ma vyhľadal. Vraj som mu zachránil život. Stali sme sa kamarátmi.
Moja práca je spojená so skalpelom a operovaním. Najdôležitejšie je vedieť sa rýchlo a správne rozhodnúť. Rozhodnutie je spojené so zodpovednosťou za osud iného, väčšinou neznámeho človeka.
Rozhodovanie však nie je to najťažšie. Ešte ťažšie je získať si pacientovu dôveru, a presvedčiť ho, aby chcel bojovať a neprestal veriť v uzdravenie. Moje úsilie, rozhodnutie a operácia sú len polovicou úspechu. Ak nebude mať pacient vo mňa dôveru a nebude bojovať, len ťažko zvíťazíme.
Nie všetko sa napriek snahe, dôvere a správnym rozhodnutiam skončí šťastne. V medicíne je veľa nepredvídateľných okolností. Pri práci som zažil aj smrť v priamom prenose. Vtedy zubatá vyhrala. Nie je ani trochu jednoduché oznámiť to rodine a blízkym. Najhoršie je keď ide o dieťa.
Nie je ľahké oznamovať ľuďom pravdu. V rozhovore s človekom, ktorý je v ohrození straty zdravia a veľakrát aj života, je nesmierne ťažké povedať pacientovi, že má nádor, že ho vyoperujeme a že všetko bude dobré, aj keď viem, že to tak nemusí byť. Niekedy je nutné nepovedať všetko nahlas, aby pacient neprestal veriť a hlavne neprestal bojovať.
Pri práci zažívam emócie, stres, niekedy aj strach, obavy, únavu aj vyčerpanie. Nie všetko dopadne tak, ako by som si želal a chcel, ale pozitíva výrazne prevažujú.
Práca lekára je výnimočná. Mám silu zbaviť pacienta bolesti, mám silu zachrániť ľudský život. Je to neskutočný pocit. Dáva mi to silu ísť ďalej.
Napriek tomu, že viem poraziť Zubatú, som bežný človek z mäsa a kostí.