Správa z toho istého štvrtka paradoxne hovorí, že dohoda medzi štátom a podnikateľom Ivanom Kmotríkom na výstavbu národného futbalového štadiónu je už takmer upečená.
Len nedávno minister vnútra pripravil zákon o verejnom obstarávaní, ktorí zo súťaže vylučuje najnižšie cenové ponuky.
Približne o mesiac nastúpi do vlády vicepremiér Ľubomír Vážny s úlohou pripraviť výstavbu širokorozchodnej železnice.
Smer od nástupu k moci avizuje zvyšovanie daní, no nie je schopný a ochotný viac investovať do vzdelávania mladej generácie zlepšením platov pedagógov a vedcov. Smer sľubuje súkromnému podnikateľovi, že mu bude roky splácať futbalový štadión, na ktorom sa pri dnešnej kultúrnej úrovni slovenských fanúšikov mládež naučí len slovník stoky a osvojí si mravy luzy. Smer pripravuje miliardový železničný projekt a je mu zaťažko nájsť peniaze na adekvátne zvýšenie platov učiteľov. Smer ohŕňa nosom nad najnižšími cenovými ponukami, lebo napokon účet zaplatí štát. Smer neustále zdôrazňuje, že je kríza, no zároveň mu to nebráni spriadať plány na strategické investície. Tých sa kríza netýka. Týka sa však učiteľov. A zdravotných sestier, laborantov, terapeutov a mnohých ďalších.
Žijeme v ére, keď je možné všetko. Prinajmenšom takmer všetko, o čom ľudia pred storočím ani nesnívali. Lietame do vesmíru, boli sme na mesiaci, chystáme sa na Mars a niektoré sondy sa už pohybujú na okraji slnečnej sústavy. Používame smartfóny a tablety, surfujeme po internete skoro kdekoľvek na tejto planéte, v priebehu sekundy (ak na to máme) dokážeme poslať svojim deťom peniaze na inom kontinente... Avšak táto spoločnosť nevie zaplatiť tých, ktorí vzdelávajú a inšpirujú budúcich vynálezcov podobných technických zázrakov.
Minulý rok Slavoj Žižek v Prahe v tejto súvislosti vyslovil zaujímavú myšlienku: „Hovoria nám, že pomocou klonovania budeme môcť nahradiť ľudské orgány. Hovoria nám, že čoskoro budeme schopní cestovať na mesiac. Takže všetko je možné. Ale keď poviete: Čo keby sme dali viac peňazí na zdravotníctvo? Odpovedia vám: Nie, to nie je ekonomicky možné! Nezdá sa vám, že žijeme v nejakom divnom svete? Možno by sme si mali trochu ujasniť priority.“
Áno, žijeme v divnom svete a mali by sme si ujasniť priority. Priority bežných ľudí sú úplne iné ako podnikateľa stavajúceho národný štadión, ktorého deti navštevujú súkromné školy a chodia k súkromným lekárom. Sú iné ako priority premiéra, ktorého syn tiež vychodil súkromné gymnázium. A sú iné ako priority jeho ministrov, ktorí vlastnia hodinky a autá v hodnote súčtu celoročných miezd zamestnancov niektorého montážneho závodu pri Žiline či Trnave.
Som lekár a bojoval som za zvýšenie našich platov. Podporoval som a podporujem boj sestier a iných zdravotných pracovníkov za zaslúžené zvýšenie ich miezd. A rovnako podporujem a budem podporovať učiteľov, pretože my, zdravotníci, sme s nimi na jednej lodi.
