Film Perfect Sence je veľmi dobre spracovaný scenár možnej apokalypsy, v ktorom sa v hlavnej línii pohrali s charaktermi hlavných postáv a cez ich príbeh predstavili cenu za spáchané ľudské ,,chyby". To čo považujeme za úplnú samozrejmosť, prečo aj nie - veď zmyslové vnímanie je v podstate pre väčšinu z nás to, čo často nazývame životom.
Ako často sa zdravý človek zamyslí nad stratou čuchu, chuti, sluchu a napokon - ako často myslí na svet v tme?
Je však možné, že najväčšou zbraňou v rukách prírody je jej možnosť odobrať nám tieto zmysly, možno väčšou ako nás vyhubiť. Mala som na moment pocit, že už pri strate čuchu a sluchu by to znamenalo záhubu - kde vrahom by sme si boli jeden druhému. Celý film sa pohrávate s pocitom, ako by ste dokázali zvládnuť tento proces, lebo na rozdiel od mnohých apokalyptických snímok, tu vstupujete do jednotlivých fáz ochorenia počas celého filmu a žiadna možná liečba nejestvuje, vo vnútri organizmu všetko funguje ako má, jediným postihnutým je teda mozog - konkrétne zmyslové centrum, film však nevstupuje do lekárskeho prostredia. Skutočne iba okrajovo aby opísal priebeh nákazy, namiesto neho vstupuje do sveta vzťahov a schopnosti ľudí ísť za každých okolností ďalej. Napriek chaosu vo svete - svet funguje stále ďalej navzdory krutému gradovaniu ,,choroby". Popis rozprávačky na pozadí je krásne doplnený hudbou, ktorá vás nezvedie byť prehnane tragickým čí úzkostlivým - naopak necháva vás stále triezvym.
V prvej fáze som pocítila paniku a mala pocit, že už cítim menej ako inokedy - pár krát ma skutočne napadlo, že intenzita je slabšia v porovnaní s minulosťou. Čiže minimálne schopnosť filmu stiahnuť vás do deja bola splnená. Čo ale zanechalo rovnaký dojem ako konštrukcia skazy je konštrukcia vzťahu dvoch hlavných postáv, ktoré pochopili čo znamená cítiť verzus cítiť respektíve aké podstatné je budovať vnútorné ,,cítenie". A položili divákovi ďalšiu otázku: ,, skutočne by sme to vzájomnosťou a láskou dokázali?"
Film ponúka nevyslovenú nádej, vyjadruje podporu ľudstva a jeho sily, nesúdi - ukazuje silu jednotlivca v snahe zachovať život. Ulice plné chaosu - domácnosti plné snahy učiť sa prežiť. Znie mi v hlave ,, múka a tuk" - jediné čo človek bude potrebovať - život išiel bez chuti - nahradený zrazu svetom zvukov - jedla, farieb a rôznych povrchov. Keď hlavná postava na koncerte čupí bez sluchu pri plechovej bedni so zavretými očami a dotýka sa jej aby ,,počul", viete presne čo chce a potrebuje.
Oslovil ma aj keď nemôžem povedať, že som úplne ohromená, no jednoznačne zanechal vo mne dojem a žiada sa mi vidieť viac takýchto filmov. Pochopila som až ráno, po noci plnej rôznych pocitov z tohto filmu, že cieľom nebolo ukázať ľudskú beznádej, ale naopak ponúknuť nádej, vieru a aj keď by som vedela snímke vytknúť zopár klasických chýb a predvídavosť - teší ma, že som videla iný pohľad - dojímavý príbeh bez snahy vás rozplakať - čo sa často nevidí. Veľmi ma teší, že sa ešte stále dokážeme zaoberať vnútorným svetom.
