V škôlke je to tento týždeň ako na odvykačke. Už som spomínala, že jej atmosféru zbožňujem, ale na začiatku školského roka, tak vtedy je tu veľa plaču a veľa bolesti. Asi nechápeme správne aký veľký krok je vstup do škôlky pre človeka. Nie pre dieťa, ale dieťa ako ľudskú bytosť. Mamy ráno podávajú tie najmenšie deti učiteľkám po troch rokoch čo sa od mamičky ani len na krok nepohli a ak, tak len k príbuzným, ktorým dôverujú. A zrazu sa ocitli v celkom cudzom prostredí, pre ne nepredstaviteľne ďaleko od toho čo milujú, nepredstaviteľne dlhý čas. Keby poznali hodiny, modlili by sa k nim aby rýchlejšie tikali a oni sa mohli objať s niektorým z rodičov.
Dnes ráno som sledovala boj dieťaťa s pani učiteľkou, ktorá ho ťahala z maminých rúk a došlo mi, že mávnutím rukou často podceňujeme to, čo deti cítia. Moje si tiež zvykli, ale už by som nikdy nebagatelizovala nástup do škôlky. Jedného či päť súrodencov. Pre deti je to veľmi ťažký krok a vnímajú to ako keby sme ich z nášho života potrebovali odložiť. Často sa hnevajú, často bojujú aj s nami rodičmi. V každom prípade je to však iné.
Nevravím, že by sme mali dať deťom pocítiť, že súhlasíme s ich ,,tragédiou", ale citlivo prejaviť, že ich chápeme a že to časom bude lepšie. Kiež by som bola presvedčená viac o tom, že tento systém - ľuďmi predvolený, je ten správny. Že kolektív je tak dôležitý ako všetci vravíme a škôlka bezprostredne potrebná pre spoločenské návyky. Neviem, bude to niečo medzi pravdou a nepravdou . Každý z nás si vie určite predstaviť aj lepší systém - aj keď tento funguje roky rokúce a vraj správne.
Odskočím od tragédie a pripomeniem si - sebe samej, že veľmi veľa detí je po pár týždňoch v škôlke ako doma. Šťastní, hraví, bezstarostní. Mnohí cítia odlúčenie dlhšie, ale v každom sa nazbiera sila a odvaha, aby začali fungovať ,,skoro ako dospelí". Veď to od nich chceme, nie? Aby rýchlo dospeli... A možno, možno to nechceme, možno milujeme ich detský svet a chceme ich detstvo predĺžiť - chceme byť tiež deťmi. S podielom zodpovednosti a trochou vážnosti. Veď dokážu tak úžasné veci. Aj my sme ich niekedy dávno vedeli. Nevravieť toľko o realite, ale hrať sa s ňou.
Naučila som deti milovať v nedeľu svoju posteľ, nechcieť zapnúť počítač či televízor každý deň, že alternatíva televízie je kniha, že im patria rozprávky, že fikcia im neublíži, že babský večer je časť týždňa kedy samé seba milujeme a staráme sa o svoje duševné a telesné zdravie, užívame si pri tom aj nezdravé, ale len tak aby sme cítili chuť ,,trošku zakázaného" bublinky, monsterky a lak na nechty. Milujú bosé nohy na tráve - či pichá, či nie...milujú vodu, ktorá vonia rybkami a leknami a psov či mačky všehodruhu. Závidím im, že to všetko len spoznávajú, že ešte tak veľa nespoznali, ešte tak veľa necítili, že ich ešte nikto nepodrazil a nikto vážne neurazil. Že ich plač je tak čistý a smiech rovnako.
Vždy - ako dieťa - som o tomto svete pochybovala, od útleho detstva hľadela na moju maminu s otázkou: ,,tu mi niečo nesedí, je toto všetko správne?" ako som priateľovi raz odpovedala na otázku - ,, čo to hovorí hm?pozri" odpovedala som ,,something is wrong , myslím." Ale kto to chce počuť?
A teraz, s tou istou otázkou na mňa pozerajú dievčatá. Včera sa ma spýtali: ,,Mami? Čo to znamená ,,by" ? Najprv som nepochopila. Vravím: ,,Povedz mi to v nejakej vete. Ako to myslíš?" Odpoveď bola a myslela som na ňu včera večer a myslím aj dnes: ,,Ty hovorievaš, že takto BY to MALO byť. Ale tatino hovorí, takto to MÁ byť. Aký je medzitým rozdiel?" Ešte som jej neodpovedala. Povedala som, že jej to poviem až dnes. A toto je to moje BY.
