Väčšinou si nestíham ráno uvedomiť, že takto sa zobudiť je vzácnejšie ako čokoľvek na svete. Po tme a popri mojom vrčaní a mumlaní si, to ani sprvu nebolo postrehnuteľné. A tak som si kocúra prehodila cez rameno, dala mu pár pusiniek, poradila sa s ním o kvalite mäsa v jeho kapsičke a o chuti na zajačikovo - morčaciu ďobku a cupkala s ním do obývačky. Okomentovala som jeho plný záchod vzdychnutím a pustila som sa do upratovania jeho bordelu. Neuveriteľný to tvor, ale za gaučom som našla jednu moju ponožku, jednu Terezkinu ponožku, jedno Hankino tričko a priateľove trenky. Zatlačené a zaležané. Uvedomila som si, že si to tam ten krpec nanosil aby sa na to následne uložil. Od každého jeden už obnosený kus. Vyzbierala som to a hodila do prádla. No došlo mi, že je niekto ďalší komu cez deň chýbame a kto chýba nám a to ma utvrdilo v názore, že je skvelé začať takto nový deň i keď idem do práce, ktorú čím ďalej tým menej zbožňujem.
Vypočula som si ráno práve v TV Krimi noviny a tak som si povedala, že žiadny extra adrenalínový zážitok už nepotrebujem. Tento týždeň už toho bolo viac ako dosť.
Veľmi sa mi páčil dnešný Hankin ranný postreh: ,,Mami, ja nechápem. Teraz bol pondelok a už bude piatok, veď to budú už aj Vianoce, hneď po nich Veľká Noc a potom leto - keď to takto rýchlo pôjde ďalej o chvíľu budem babička."
Čo k tomu dodať? Aj 5 roční vedia, že život je príliš krátky na to, aby sme ho brali vážne.
