Bola som dnes Hanku pozrieť v triede, keď si išli ľahnúť. Po lícach jej tiekli veľké slzy a prosila ma nech sa z práce ponáhľam. Teraz som doriešila jedálny lístok pre decká v škôlke a bola sa na ne znovu pozrieť ako spia, držia sa za ruky, pod hlavami majú svoje hračky a spia v mojich najmenších tričkách. A tak... teraz využijem moju polhodinku. Len na pár slov. Opäť sa vrátim na začiatok - k osobnej téme.
Ráno som pri káve otvorila časopis a vypadla mi pohľadnica, na ktorú majú deti namaľovať onkologicky chorým deťom obrázok zvieratka zo zoo, lebo samé do zoo ísť v ich stave nemôžu. Baby ju majú už týždeň na stole a chystajú sa naň maľovať. Vysvetľovala som im, prečo sú tie detičky tak choré o akú chorobu ide a pýtali sa prečo aj deti musia do neba, keď ešte majú čo robiť na zemi. Prehltla som slzy a povedala, že aj keď tomu neverím - veľa ľudí vraví, že asi to tak má byť. Naozaj tomu neverím - takto to byť nemá. Tak ako veľa iných vecí nemá ,,tak byť".
Sú dni ako tieto, keď si veľmi uvedomujem koľko rodičov a detí potrebuje ten čas, ktorý iným len tak uteká medzi prstami... Dnes im chcem venovať všetku silu, ktorú mám z pozitívnej energie mojich detí.
Viem, že často riešim malichernosti, ale rovnako viem, že čas strávený s mojimi deťmi vnímam a cítim ako to najlepšie v mojom živote. Radosť z nich je jediná skutočná veličina a je pre mňa ako možno pre mnohých iných Boh. Oslobodila ma od pochybností o váhe života, vážim si každý deň - už nezáleží na piesku, ktorý sa presýpa z večera do noci a z noci do dní. Nezaleží na papierikoch z prachu, nezáleží na vráske na čele.
Keď Terezka podíde ku mne a z ničoho nič mi dá tú najsladšiu pusu, nepotrebujem v rukách držať celkom nič, len štetec na ich budúcnosť. Musím si uvedomiť, že ten štetec len pozvoľna držím a odkladať ho v spoločne trávených chvíľach do krabičky budúcnosť. Nelipnúť na hodinkách a minútach - lipnúť na momentoch a omrvinkách šťastia.
Nechcem zapísať veľkými slovami zopár strán, chcem napísať do kroniky života viac šťastia pre tých, ktorí ho nemajú toľko koľko som mala v živote ja. Prosím všetkých rodičov, ktorí čítali tento text, prosím mamy, otcov - prosím babky, dedkov... prosím všetkých, pošlite čas, silu, energiu a kúsok svojho šťastia tým, ktorí ho bezprostredne potrebujú - často pomôže rovnako ako dobročinná zbierka. Myslime na nich častejšie ako len v moment - keď vypadne pohľadnica na stôl, na ktorom rozvoniava káva. Možno vytesníme z neba to miesto plné malých stoličiek - veď ako Hanka povedala ,, oni majú ešte čo robiť na zemi."
