Moje dve dcéry majú 4 roky. Keď sa narodili, v pôrodnici ma chytila náhla panika, že už sú tu, už navždy ostanú a verte mi, že pri dvojičkách je tento pocit veľmi intenzívny. Nadšene, so šťastím dovtedy nepoznaným a súčasne úplne vydesená som pozerala cez sklo inkubátora a neverila, že mám prevziať zodpovednosť týchto rozmerov. V úplnej kocke – prvý rok ich života bol na výdaj energie veľmi náročný, úprimne si už zlé veci takmer vôbec nepamätám. Nech som akýkoľvek úžasný záznamník – zlé pocity som selektovala do nádoby - ,,zabudnúť“. Pamätám si miesta ako – prvý zub, prvý krok, prvá hnisavá angína, prvý zápal močového mechúra , aj prvú noc v ich vlastnej izbe, kedy som vlastne prišla na to, že asi s vtedajším partnerom navždy spolu nebudeme – napriek tomu, že s tými malými balíkmi narábal ako najzručnejšia pôrodná baba – pri kúpaní, pri prebaľovaní, pri uspávaní. Pamätám si ako dnes ,ako mi jedna z nich prvý krát spadla z postele a ako som bola presvedčená, že som najhoršia matka na svete. Ale aj to ako som bola na pohotovosti s plačom a verila, že to, čo robím je práve to najlepšie čo dokážem. Ten rok preletel ako kŕdeľ vtákov nad hlavami a zrazu sa z nich začali formovať malí ľudkovia. Také šmatlajúce osobnosti s občasným vlastným názorom – súhlasným aj nesúhlasným.
Druhý rok bol môj najmilší. Keď začali zisťovať, čo je svet a čo im prináša. ,,Páčivé i nepáčivé“ podnety. Vtedy je veľmi ľahké skĺznuť k tomu, aby sa stali stredom vášho vesmíru a akéhokoľvek sveta, ktorý dovtedy existoval. Z tohto času si nepamätám realitu. Neexistovali pre mňa materiálne veci, len tie chvíle s nimi strávené. Príchuť niečoho iného si prakticky z toho obdobia nepamätám, ale viem, že som pri nich bola šťastná. A tu je bod, kedy sa z môjho života vytratil partner a zostal len v ich živote. Či spoločným a či každého vlastným pričinením sme na chvíľu zo svojich životov zmizli, no a nakoniec – nie každý cit to prežil. Asi to znamená, že ten cit nebol dosť silný aby to ustál.
Tretí rok bol šťastno – nešťastný, z pohľadu na dievčatá bol šťastný, v tomto roku som pochopila, že musím pozrieť už tak trochu aj na vzťah a ten, tak ten sa mi znepáčil. A keďže som dieťaťom a dieťaťom zostanem, ako dieťa som sa k nemu aj postavila a ako nedolízanú lízanku, ktorá vám prestala chutiť, zabalila som ju do celofánu a povedala si, že ju nedojem, že mi je jedno či je so žuvačkou a či bez nej, ale že mi fakt strašne nechutí. Bolo obdobie, keď som mala dokonca pocit, že musela byť otrávená a ja teraz umriem. Ale to patrí do kapitoly : ,,muži môjho srdca“. A tak sa vrátim späť k ,,maminovstvu.“ Pre mňa bol tento rok najťažší. Dievčatá boli často vzdorovité a to najmä cez deň, kedy to prakticky nikto okrem mňa nevnímal. Bol to ťažký rok pre celé moje okolie a stalo sa, že som sa v tom začala cítiť strašne opustená a prestala som sa s kýmkoľvek o tom radiť. Nikto, ale asi naozaj nikto si nepamätá, že boli aj takéto časy a každý už vníma, len to vykresané dielo, ktoré je teraz. Priznávam sa – v tomto roku som bývala najzúfalejšia, narážala na najťažšie prekážky, zaspávala často s ťažkým srdcom, mala pocit, že veľmi veľa toho robím zle. Keď už vedeli lepšie rozprávať, vedeli byť aj drzé a dokonca mi dokázali dať občas aj peknú podpásovku. Keď to nevideli a spali, plakávala som po kútoch bytu a na balkóne a mala pocit, že je toho nad hlavu. A i keď máme vtedy svojich mužov – žiadny, keď je v práci , ktorá ešte mnohých ubíja – toto s nami necíti. A s vetou: ,, netušíš čo je realita, čo sú reálne problémy v živote, keď si len v domácnosti“ sa určite stretli mnohé.
Dievčatá začali chodiť do škôlky a ja do práce. Veľmi zle znášali škôlku, plakávali každé ráno, až tak, že sa z plaču pogrcali. Nastúpili skoro a medzi staršie deti. A ako mi mnohí tvrdili, tým že sú dve sa podržia – bolo to celkom naopak. Čím sme sa viac snažili, tým to bývalo horšie. A v stave – škôlka, rozchod, nástup do práce, kto by sa im čudoval, že boli rozhádzané. Dlho som sa s nimi večer rozprávala a vyberala rozprávky, kde boli príklady našich životných situácií - zakódované v príbehoch. A čo pomohlo napokon úplne najviac? Úprimnosť bez cenzúry – od oboch rodičov, priznanie si vlastných chýb, oddych a moja sestra.
Cítila som, že dievčatá budú veľmi múdre, empatické a budú sa vedieť rozhodnúť vo veľa otázkach z vlastnej vôle. Ale chcelo to tento TRETÍ rok na to, aby sme sa pochopili a začali do seba vkladať maximálnu dôveru. Po tomto roku im zo všetkých ľudí tohto sveta, zo všetkých bytostí dôverujem úplne najviac. Chápem ich, chápem ich požiadavky a potreby. Chápem ich vkladanie nádejí, viery a lásky do prvého a najdôležitejšieho muža v ich živote – ich otca. Chápem ako veľmi ťažké je byť dieťaťom, aké veľké otázky plnia ich hlávky a srdcia a aké ťažké je pre nich pochopiť rozhodnutia dospelých a špinu tohto sveta. Vyjadrujú sa jasne, čisto a zreteľne. Vedia krásne pomenovať pocity – city, radosť i smútok. Vedia mať svoje nálady aj nesúhlasne bojovať proti mne s následnou pokorou a ospravedlnením. Teraz – práve teraz viem, že naveky vekov sú moje – naše deti, pre mňa – nás, tým najväčším zázrakom. Ich výroky sa vykresali, slovná zásoba niekedy presahuje všetky moje očakávania a najúprimnejší smiech, ktorý z mojich úst počuť je ten, ktorý vzniká vďaka nim.
Som slobodomyseľná, často ľahkovážna mama, no viem, že tento cit mi priniesol obrovský diel zodpovednosti a cestu k sebe samej. Nedržím ich na reťazi, neuťahujem im ju, ale nepúšťam ich z dohľadu. V porovnaní s otcovskou láskou, ktorú mi ich otec ukázal som ja tá benevolentnejšia a neukazujem im vždy len to čo sa smie a je to správne, vidia mojich tisíc chýb. Myslím, že my dvaja s bývalým partnerom sme nikdy k sebe tak celkom nepatrili – duševne sa bili a často ubíjali, ale každý zvlášť chceme dievčatám len to najlepšie a každý – čo sa týka duševného bohatstva – im máme čo ponúknuť a to sa nám v nich vracia. Touto cestou som sa chcela dostať k všetkým mamám – ženám osobne a povedať im ešte zopár slov v poslednom odseku tohto textu.
Maminy, ženy , dievčatá. Ja viem, že to máme často ťažké. Každá z nás. S dobrým mužom po boku i bez neho. Myslime na to, že máme svoje mamy, že to mávali i ťažšie a ako veľmi potrebujú a túžia počuť ,,ďakujem ti“. Že muži odchádzali a na lásku sa pozerali inak ako dnes. Myslime na seba a ak chceme i po vychovaní detí behať po lúkach a plážach ako v romantických filmoch, nezabúdajme, že ak máme zdravé deti, ktoré vyrastajú, nechajme ich rásť vedľa seba, po svojom boku a nerastime z ich miesta kde sú posadené. Buďme samostatné. Doprajme im lásku otcov.
Pestujte sa spolu s mužom – ak je to ten správny a ak nie, dajte si priestor pre šťastie oboch a porozmýšľajte čo sa s tým dá robiť. Deti sú úžasné bytosti, ktoré by mali vidieť, že všetko sa dá zmeniť, že ich rodičia sú silní, šťastní a slobodní. Nikdy sa nerozdeľte pre malichernosti každý do svojho sveta, viem čo hovorím – pred odchodom do seba samého je ešte čas niečo zmeniť, nikdy neprestaňte sledovať svoje nálady. Myslite veľa, veľa na seba, ľúbte sa - veď z vás vyšli vaše deti a z vás si berú po zvyšok života návody na život.
Nedávajme im dôvod povedať – nikdy nechcem byť ako Ty. Bojujme proti výroku ,,chcem, aby si to Ty urobil inak ako ja“. Či sú malé a či veľké, neučme ich slovu TABU, ospravedlňme sa im ak pochybíme, ukážme autoritu aj pokoru, chyby aj najsilnejšie stránky. A najdôležitejšie je, ak chceme krajší svet pre naše deti musíme im ukázať krajší život a neselektovať čo je ,,pre ne“.
