Neopúšťaj ma

Piaty a možno nie len mňa týkajúci sa článok bude venovaný tým, ktorí si musia pripomínať, že nie každú výčitku má človek vpustiť do hĺbky, že je možno zlý pocit len osobným nepochopením - ješitnosťou lebo chceme a teda CHCEM, byť dokonalá. Niekedy pocity iných -nie sú výčitkou, ale ich vnútornou pohnútkou -ich osobnou potrebou či nesplnenou túžbou.
Vzťahy sú jedným komplikovaným súborom chovania sa ľudí voči sebe, slov a skutkov, jednania a výrazov, prejavov, výziev a spätnej väzby. Pestujem ich, tak ako my všetci od príchodu na tento svet a viem, že nie vždy s nimi narábam správne. Neviem presne, či sa chcem dnes viac venovať priateľstvu a či láske, ale sú to naozaj jediné úprimné vzťahy, ktoré si človek buduje a žiadne iné nemajú takú hodnotu. Vieme to všetci, no nie všetci sme schopní si ich budovať tak, aby prevažne prosperovali a to nielen z našej stany. Ale čo znamená prosperovali? To znamená, že príjem z nich je vyvážený s výdajom a výdaj nám robí rovnako veľkú, ba dokonca väčšiu radosť ako príjem.
Mojím prvým najväčším priateľom v živote, bola a je moja sestra. Mama je mamou, milujem ju a i keď je mojou priateľkou, jej rady si v súčasnosti beriem rovnako ako tie, ktoré sú z môjho rozumu - srdce mierne vynímajúc. Ale sestra mi vždy radila srdcom, i keď z nej hovorí rozum, jej srdce sídli v hlave a hlava v srdci. Tieto dva elementy u nej jedinej sídlia na jednom mieste . Nie často sa hádajú a vždy som im zo všetkého najviac dôverovala. Ľúbim ju a jej deti - ktoré sú ako ona. Otec bol mojou súčasťou, priateľom a učiteľom, ukážkou čistoty a snahy chápať druhých, ktorá nemala dosť sily aby v nás zotrvala v takej podobe celý život. Bol silou aj slabosťou, ktorá mi ukázala akou chcem aj nechcem byť. Je otcom. Potom prišli priateľky, dve výrazné osobnosti. Obe hrdé a mocné, obe ženy aké si zaslúžia aby si ich iní vážili a milovali. Obe stoja pri mne od detstva doteraz. Medzi nimi boli a sú moji ,,chlapci - muži". Prvý, ktorý so mnou vyrastal a druhý, s ktorým som žila. Napriek tomu, že nechce byť v mojich slovách, viem, že vždy bude jednou z mojich najsilnejších väzieb. Boli sme ako súrodenci zviazaní pupočnou šnúrou. Nech je to teraz akokoľvek doráňané, je a vždy to bolo priateľské puto. A teraz je to partner, ktorý ma naučil hovoriť pravdu. Tú najkrajšiu aj tú najodpornejšiu - to krásne i to špinavé i keď bol vlastne dôvodom, pre ktorý som klamala - paradox. Tvorí to v čo verím, ľúbim, po čom túžim a čo potrebujem. A čo bude bodkou a zároveň vrcholom všetkých vzťahov, ktoré som kedy budovala ? Čo je to, na čom najviac záleží? Láska a priateľstvo mojich detí.
Potom sú priatelia, o ktorých hovorím menej a ktorých cítim vo svojom živote ako anjelov. Viem, že sú pri mne i keď ich nevidím často. Je to skupinka ľudí, ktorí boli niekedy mojou súčasťou a nechali ma tak trochu v nich uviaznuť, čo som im opätovala. Skryté, no rovnako významné väzby.
Tak toto je môj svet vzťahov...tých skutočných. Tie ostatné sú náhodné ako dotyk ramien na korze. Alebo natoľko poškodené, že už ich do svojho sveta nedokážem prijať.
Jadro tohto textu je opäť osobné. Chcem však zájsť touto cestou na iné miesto. Možno sa spýtať, kde robíme chybu, keď necháme slová zájsť prihlboko, keď sa s niečím nedá zmieriť a pritom je zmier na nás samých, keď je vzťah udržovaný len na prístrojoch, infúziách a umelej výžive a keď zabudneme, na čom naozaj záleží. Tak kde robíme chybu, keď nás zabolí priznanie, keď vieme, že niečo nespĺňame, ale pritom chceme? Možno stačí len menej žiadať, viac dávať, počúvať a neodkladať, hľadať čas a nestrácať ho, viem, že často robím chyby, netrúfam si poúčať, hľadám odpovede, ktoré mám, no stále si ich opakujem, keď hrozí, že urobím v živote iných neporiadok. Oslobodiť sa od materiálneho a občas skúsiť žiť život toho druhého aby sme pochopili. Túžim mať vždy pochopenie i keď cítim opak. Nech mám zo životných ciest, tú k ľuďom vždy odpratanú. Je tak ťažké byť empatickým? Je tak ťažké prestať hnev potláčať a jednoducho ho len zahodiť?
Pozerám práve film, kde majú ľudia príliš málo času na život, bráni im to nadviazať vzťahy, vyrastajú totižto vo viere, že nadviazať vzťah je bolestivé, slúžia svetu - iným ľuďom účelne pre jeden cieľ a tým je úžitok. Ako deti vyrastali s vedomím, že zomrú mladí a musia byť zdraví, či budú s láskou či bez nej - musia poslúžiť účelu, aby svet bol pre iných - tých dôležitejších- lepší, život dlhší a mohli dožiť bezbolestne a v zdraví.. Rozmýšľam, či naša ľahostajnosť voči iným, voči hĺbke našich vzťahov - akýchkoľvek, nedôvera, fóbie - či nás naozaj nedovedú len k tomu, že budeme túžiť už iba ,,nejako žiť." Pred rokmi totižto niekto povedal, že chce ,,žiť, nie prežívať" - ja mám však čím ďalej, tým viac pocit, že toto pravidlo si niekto vyložil zle - mám pocit, že ľudia prestali hlbšie prežívať svoje city a rozhodli sa už len žiť. Ak mám zomrieť mladá, ak by som mala naozaj prežiť niekoľko posledných mesiacov - budem ich žiť tak, ako doteraz - tak, že budem lásku prežívať. Pre iných a s nimi. Priala by som si a opäť vravím túžim - aby hĺbka vzťahov, sila vôle a to pravé - bolo jediným cieľom pre budovanie nových dní. Životy nezachraňuje politika, ekonomika, hospodárstvo, ponuka, dopyt, priamky a úsečky, grafy, čísla, písmená...ale vzájomné väzby a vzťahy.