Prečo občas slovko "občas" býva nepochopené

Tento text by mal byť apelom na článok, ktorý som si včera prečítala a prekvapil ma množstvom negatívnych reakcií, ktoré síce neboli útočné, ale hodnotili autora akoby patrili jeho slová práve im. Som si vedomá toho, že ľudia sa radi hádajú, radšej hania ako chvália, obľubujú intrigy - práve na to máme telenovely a ak nesledujú ľudia práve telenovely -radi  žijú svoju vlastnú telenovelu. Páči sa mi veta - neviem či páči, ale je výstižná: ,, úspech je všetkých, neúspech iba jedného." Je medzi nami tak veľa duševných masochistov, až je dosť možné, že denne tak dvoch troch stretneme - ak práve samy nie sme jedným z nich.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Baví nás ľutovať sa, ubíjať sa, kritizovať, ohovárať, rozčuľovať sa nad hlúposťou iných, hodnotiť politiku, nadávať politikom, hľadať nedostatky a samozrejme prejavovať agresívne svoje názory. Zraňujeme iných a ak máme šťastie, zadarí sa nám občas jeden deň v mesiaci nezvraštiť čelo. Máme svojich obľúbencov a máme svoje zidealizované predstavy. Jednoducho ak práve nie sme takýto, máme len šťastné obdobie alebo sme zamilovaní. Už deti v škôlke sa k sebe často správajú tragicky zle. Otázka ,, Čo to máš? Kto ti to dal?" je denne na ich ponukovom lístku otázok a odpoveď ,, hee,heee, ty také nemáš - ani mať nebudeš" je vo vzdialenosti 5tich metrov od dospelého, celkom bežná. Keď tam však stojí dozor, buď si to dieťa nedovolí alebo je za to napomenuté dospelým, ktorý svoje ,,hee,heee - Ty také nemáš", denne v duchu povie niekoľkokrát alebo si pomyslí - „kde si ty hajzel jeden na také zobral?" Bože koľko si dokážeme navzájom závidieť .. Ale čo už. Toto sme my - príšery, ktoré sa od prajašterov líšia snáď len tým, že sa dokážu tváriť - na nejaké to vyššie IQ. A ako som dospela k tomuto názoru? Mám rada ľudí, len nenávidím nastavenie našich nadmerných potrieb. Nechápem čo vlastne negativizmom človek chce dosiahnuť. Asi ešte väčšina z nás nepochopila, že ak myslíš pozitívne, pozitívna energia sa ti vráti. Dôležité však je pochopiť aj to, že pozitívne myslenie je dlhodobý proces. To, že raz niekoho pochválime, raz niekoho obdaríme, raz za čas ostaneme bez koruny aj preto, lebo sme posledné minuli na niekoho cudzieho a raz sa usmejeme na každého koho stretneme - to nezaručuje, že sa nám začne hneď dariť. Proste 5x vyslovené áno z nás nerobí YESMANA. Stále som si vravela, že je čas na zmenu. Nerobila som ju, často som bola nahnevaná a akoby v duchu ukazovala prstom. A prečo? Aby som umrela nahnevaná? Aby som mračila čelá iným? Aby som si nevedela užiť smiech? Aby som fotila pekné chvíle a pozerala na fotky pekných momentov v hlúpom albume? Prečo vlastne strácať čas z pekných chvíľ neustálym stavaním sa do póz. Cvaknúť vpravo, cvaknúť vľavo a potom hodiť foťák do trávy lebo sa idem pomilovať by malo byť prirodzené. Cvaknúť nebo, potom dcéru, hodiť foťák do ruksaku a overiť večer, či sa nerozbil je normálne. Je to len foťák, ktorý z pekných chvíľ urobí pamiatku a ak sa pokazí, bude o rok možno na nový. Ak nie, technika je predsa nahraditeľná. Nedokonalá a občas zbytočná. Keď ma bolí žalúdok a mám hrču v krku, keď mi srdce rýchlo búši a keď neviem lapať dych - mám chuť hystericky kričať - buďte prosím na seba dobrí. Často som vyčerpaná, keď pozerám na zlo v nás. Často prepínam správy - no viem, že ignorovanie mi nepomôže. Často neviem zaspať, lebo som nesprávne zasadená. Často sa mi žiada les plný vysokých stromov. Viem, že som sľúbila krátky článok... nedá sa mi, ale nepovedať všetko...

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ten článok bol o rozpade lásky na základe nepochopenia. Nezrozumiteľného chovania sa partnerov voči sebe. Ja viem, že som taká bola. Teraz mám červenú kontrolku. Pojednával o tom, že ak žena povie ,,občas mi pomôž", mieni tým - deľ si prosím so mnou povinnosti 50:50. Pravdou je, že vo väčšine prípadov sa tak nikdy nestane. Pisateľ si to uvedomil, ale poznám tak veľa mužov, ktorí na to nikdy neprídu, tak veľa žien, ktoré nedokážu priznať, že pracujeme viac - odkedy je žena ženou - akoby to tak jednoducho malo byť - a žiaľ to tak ostane. Nie v každom prípade samozrejme, ale určite vo väčšine vzťahov sa muž okolo domácnosti iba obšmieta a ,,občas" poteší. Je to zlé, ale je to večné. Oni bojovali a my sme doma vychovávali deti. Oni lovili mamuty a my sme z nich zostavili jaskyňu - muž dal materiál a žena do ich spoločného života všetku svoju silu. Oni tvoria, ale udržujeme my. Neviem, či to tak má byť. Neviem, koľko z nás je šťastných, keď robíme tak veľa samé. Neviem, či si šťastie nahovárame alebo sme tak šťastné. Viem, že ja som nebola, ale inak ako takto, to robiť neviem. Ak sa hnevám, že mi nepomáha, dám mu to vedieť a má to pochopiť. Ak nechápe, nepočúva ma. Ak ma nepočúva, je potrebné si uvedomiť, koľko robí z vlastnej vôle a koľko z povelov a či to dokážeme tolerovať. Ak sa raz muž rozhodne, že budeme robiť 50:50, je silný, lebo robí niečo, čo mu možno nie je celkom prirodzené, ale určite to robí z lásky k nám. Neviem však, či je to otázka lásky. Je to skôr o komunikácii a tolerancii a náš vzťah by toto mal prežiť - inak bol asi slabý. Ale súhlasím v základe s autorom a veľmi ho ako muža chválim, že sa do tejto témy pustil. Veľmi mu rozumiem a som rada, že si to ,,občas" niektorý z nich uvedomí. ,,Občas" som tak strašne unavená z toho, že som žena. Uvedomte si prosím, koľko očakávaní sa do nás vkladá. Uvedomte si prosím, aké ťažké je viesť okrem domácnosti a polovice výchovy - pracovný život. Uvedomte si, že požiadaviek, je čoraz viac a chce sa od nás: ,,Drž hubu, buď krásna a rob!" Je to veľmi tvrdo a emocionálne napísané, je to feministicky podčiarknuté, ale práve teraz to takto cítim. Nikdy sa ku mne žiadny muž nesprával zle, všetci moji partneri boli šikovní a múdri muži a priznávam sa, je ťažké mi porozumieť a vždy ma vypočuť. Som nadmieru náročná na správanie sa voči mne, i keď nevyžadujem žiadne zázemie, vyžadujem nadmernú úctu a nadmieru lásky. A chcem presne toto od každého - a to nielen od muža, žiadam pozitívne myslenie, úprimnú radosť zo života a uvedomenie si podstaty všedných dní, ktoré nám boli každému vymerané.

Stanislava Mrázová

Stanislava Mrázová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý verí, že najväčšia moc človeka, je slobodná vôľa.Že myšlienka tvorí a nič v živote, nie je isté. Som viac realistická ako pozitívna..ale verím, že realita má ešte stále viac pozitív ako tápania v sivej. Stále od začiatku a stále neústupčivo začínam veriť v človeka a pokaždé keď padnem, to skúšam znovu..veď predsalen som človekom a mám tú moc, vždy sa rozhodnúť. Zoznam autorových rubrík:  detskými očami - rozprávkovoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu