Už niekoľko rokov si udržujem schopnosť pozerať na veci z nadhľadu, dokázať sa odosobniť...naučil ma to môj bývalý priateľ. Vždy vravel, že sú veci, ktoré neovplyvním a ak do nich vložím srdce - zomrie. V jednej väzbe som už roky dusená. Je odo mňa už tak veľmi vzdialená, ale drží mi hrdlo a nedá mi dýchať, je to jediný dôvod pre ktorý som nikdy nedokázala rozostrieť krídla.
Cítim takú zlosť, beznádej, bezmocnosť. Cítim smútok, úzkosť, odpor. Cítim výčitku, sebazaprenie a nevôľu. Cítim neschopnosť pomôcť mojej...
,, Je to ako beh na prekrásnej lúke na konci ktorej stojí zrazu nezmyslená priepasť. A na druhej strane priepasti stojíš ty a za tebou psy, trhajú z teba kusy a ty sa necháš, držíš a nebrániš sa. Pár metrov od teba je most ku mne - k nám. Ani raz si sa nepokúsil. Nikdy. Nikdy sme ti za to nestáli. Nikto z nás. Nikdy si nechcel nový začiatok a nikdy si nechcel tento život. Podľa všetkého a podľa teba - celý náš spoločný život bol len divadlo, kde si sa postavil do úlohy prihlúplej bábky a necháš nech za teba ťahajú nitky iní. Kto vlastne si? Kto vlastne si posledných dvanásť rokov? Kto sú tí démoni - nazývaní povinnosťou sa o nás starať? Sme skutočne tak veľmi drahí? Sme skutočne tak nároční? Povedz si to nahlas. Povedz nahlas dvanásť rokov. Prečo preboha by niekto mal dávať milión šancí? Sú dni a týždne, keď si úspešne na teba nespomeniem. Sú dni a mesiace keď na teba myslím každý večer so stiahnutým hrdlom, chýbaš mi a odmietam pre teba plakať. Keď som mala šestnásť myslela som, že nikdy nebudem šťastná - lebo ty nie si šťastný. Teraz mám už viac ako dvadsaťšesť a šťastná som. A namiesto lásky premýšľam vo vzťahu k tebe ako ti čo najmenej ostať dlžná. Ako už nikdy nechcem počuť, že sa o mňa niekto postaral a preto si skazil svoj život. Netušíš ako veľmi, veľmi som túžila počuť, že som dobrá. Netušíš ako veľmi som chcela aby to počula tá lepšia a staršia polovica mňa. Polovica nás. Netušíš ako veľmi som túžila vidieť moju najbližšiu byť šťastnou. Netušíš ako ťa milovala. A nikdy nepochopíš prečo tu ešte stále je. Vždy si mi vravel, že vieš ako myslím, vždy si vravel, že som ako Ty. Vždy som na to bola hrdá. Teraz pre teba trpím a trpia pre teba aj iní. Zničil si seba a zničil si ľudí okolo teba. Zničil si moju túžbu a moje predstavy. V živote som urobila veľa chýb, ublížila veľa ľuďom, ale každý z nich vie, že má u mňa napriek všetkému dvere vždy otvorené. Že lásky je pre každého dosť ak sa chce. A to je jediné, čo som kedy od teba chcela. Aby si mi nezatvoril dvere. Všetci sme raz pred tými dverami kľačali a trieskali tvojim démonom, že budeme bojovať - no pravdou je, že v skutočnosti, si nám ich nikdy naozaj neotvoril. A tvoj trest? - Naša bolesť."
Sú väzby a väzby. A pre tie prvé sa vždy trpí viac ako pre tie, v ktorých máme slobodnú vôľu sa rozhodnúť. Najmä preto, že sú viazané prirodzenou láskou a tá nech tisíckrát povieme dosť - bude vždy s nami.
