Odrobinka
Sedí na nebeskom vankúšiku, pozerá do pravdovravného zrkadla, ktoré hovorí len vo chvíľach, keď niet odpovede a premýšľa, aké nádherné by bolo vedieť, čo je divadlo, čo sú sny, láska, piesok, vôňa mamy - aké je hladiť psa alebo ako chutí cukrík. Aká je asi čokoládová zmrzlina? A ako sa anjel stane človekom.
Odrobinka žije v nebi. Jej najlepší priateľ je pán Mráčik Letný. Odrobinka je jedným z najusilovnejších anjelov vôbec. Každý deň kontroluje dievčatká, ktoré sú jej zverené pod jej ochranné krídla. Raz keď dievčatko Alžbetka zavolala svoju kamarátku Peťku do divadielka, začala Odrobinka premýšľať, čo je to divadlo a prečo anjelici nemôžu chodiť na tie najkrajšie ľudské miesta. Mráčik Letný jej raz pošepol, že je to tak - Ak raz niekto okúsi ľudský život, nevráti sa. Vrátilo sa len veľmi málo anjelov a takmer každý z nich so zranenými krídlami a plačom. No nikto mu vraj nepovedal, prečo plačú. Ale povedal niečo, čo Odrobinku prekvapilo. Vraj existujú ľudia, ktorí neveria na svojich anjelov, ba dokonca sú i takí, ktorí sú na iných zlí.
Odrobinka potriasla hlavou a neveriacky mu povedala: ,, Mráčik, mráčik. Si mi to ty ale zvláštny nebeský tvor. Ako môžeš tvrdiť, že na nás ľudia neveria. Veď čo by bez nás robili? Keby nás nemali - ostali by bez kúzelnej Ochrany. A čo mi dá práce, každé ráno svoju Ochranu osedlať a cválať s ňou v Alžbetkiných myšlienkach. Mali by byť také, aby ju viedli k správnym rozhodnutiam. Ale Alžbetka je dobré dievčatko."
Odrobinka sleduje Alžbetku celý deň a v noci ju ochraňuje pán Sníček. Ten má tak veľa práce, že si to nikto na svete nedokáže predstaviť. Musel zariadiť život na Zemi tak, aby za jednu noc, všetko stihol. Preto dospelí chodia do postele oveľa neskôr ako deti. Pán Sníček spí cez deň. Verte či nie, niekedy ho volajú do služby aj vtedy. Najmä keď dospelí niečo dôležité v noci robia a potom cez deň oddychujú. Keď už viete, ako to chodí s anjelikmi, ktorí nás strážia a držia nad nami Ochranu, rozpoviem vám Alžbetkin a Odrobinkin príbeh.
Napriek tomu, že ju pán Mráčik Letný varoval, nedala si povedať a išla sa pani Ľudopoznajky spýtať, ako sa dá navštíviť pozemský život. Tá jej poradila, aby si po najbližšej búrke sadla na dúhu a zviezla sa až k Alžbetke. Len tak sa zjaví na Zemi. Priamo v Alžbetkinej detskej izbe. Tam vraj musí bez slov Alžbetke vysvetliť ako sa volá. Musí uhádnuť jej meno, potom ho napísať na lístok a poslať ho v čarovnej bublinke do neba. Cestovanie dúhou vraj nie je žiadna ľahká vec. Musí si sadnúť presne do stredu a počas celej cesty mať zadržaný dych. Inak zle - nedobre, nadýchne sa dúhového prachu a už nikdy nevypovie ani slovko.
Všetko čo pani Ľudopoznajka Odrobinke poradila bolo pravdivé. Zabudla ju však varovať, že na Zemi je niečo také nepríjemné ako bolesť. Pocítila ju hneď po páde z dúhy. Dúha totižto nekotví na prízemí. Dúha končí na druhom poschodí. A potom fŕŕŕŕŕŕ´ vzduchom na zadok - ani krídla nestihnete rozostrieť. Našťastie Odrobinka bola tak šťastná, že jej šmyknutie vyšlo, až na bolesť po chvíli celkom zabudla. Padla priamo pred Alžbetku. Tá sa náramne zľakla.
,,Čo si, kto si? A-aako si sa sem dostala? Chceš ma zožrať?" spýtala sa Alžbetka. Odrobinka bola pre Alžbetku tak nádherná, plná trblietok z hviezdneho prachu, s vôňou letného dažďa, že sa Alžbetka hneď poopravila a vraví: ,,Eee, to zožrať beriem späť - nevyzeráš ako obluda." Odrobinka sa otriasla, prešla si rukou po krku a postupne svoju drobnú rúčku posunula až na chrbát. Zhíkla. ,,Híííííí." Ďalšie slová už z jej úst nevychádzali. Nemala už totižto ani hlas, ani krídla. Pomyslela si: ,,Čo si teraz počnem? Kde mám krídla? Ako vysvetlím Alžbetke, kto som?"
Pustila sa do vysvetľovania - rukami i nohami. Samozrejme pri tom žmurkala svojimi obrovskými modrými očkami až kúzelnými mihalnicami urobila v izbe hrozný prievan.
,,Prestááááň dievčatkoooo... Odfúkneš mi domácu úlohu." Kričala Alžbetka. Odrobinka považovala za najdôležitejšie na svete i nebi, aby Alžbetka pochopila a uhádla, kto je. Len tak bude môcť pri nej zostať. Schmatla Alžbetke kúsok chlebíka, ktorý jej mamička spravila na olovrant a ukazovala na seba prstom. Potom kúsok z chlebíka odlomila a drobila ho Alžbetke na stolík. Znova ukázala na odrobinky a potom na seba. Kývala hlavou, tvárila sa veľmi dôležito a na prázdno otvárala ústa. Ani len hlások jej z hrdla nevyšiel. Alžbetka sa prestala báť a začala sa chichúňať. ,, Hihihi, hahaha, čo mi chceš povedať dievčatko? Máš vlasy ako zlaté klásky a si ako z porcelánu, si z inej planéty? Si rozprávková bytosť? Veď povedz. Kto si? Hovoríš inou rečou? Viem trochu po anglicky, a Ty?" a chichotala sa naďalej. Odrobinka sa však rozplakala. Neustále ukazovala prštekom na odrobinky a potom na svoju tvár. Prstíkom klopala na stôl asi 5 minút, čo je v nebi celá večnosť. Napokon si unavene sadla na zem a vyfúkla jednu z odrobiniek na Alžbetkinu sukničku. Keď sa snažila vysvetliť kto je, zachytila sa jej jedna odrobinka na ústach a bola tam až doposiaľ. Alžbetka zazrela odrobinku na svojej sukničke, zamrmlala si niečo popod nos a zhodila ju na zem. Odrobinka zreteľne počula svoje meno a zodvihla odrobinku zo zeme. Ukazovala na ňu a Alžbetka vyhŕkla: ,,Ty si Odrobinka? Si Odrobinka, však? Haaaa! Že som uhádla?" A Odrobinka konečne vykríkla svojim hlasom. ,,Áaaaano. Som, som, som!! Som Odrobinka a som z...." A zrazu jej hlas celkom zmizol. Znovu sa nadýchla a vraví: ,,Som Odrobinka z..."
,,Tak odkiaľ si?" vyzvedala Alžbetka. ,,Nemôžem ti povedať kto som, ale som tvoja priateľka. Ukážeš mi ako to tu na svete chodí?" spýtala sa.
,,Jasné, ukážem. Ale musíme si teda niečo vymyslieť - kto a odkiaľ si."
,,Ale ja nemôžem klamať. Zmizla by som. Ešte napíš na papierik moje meno prosím." Otočila sa a tajne vyfúkla čarovnú bublinku do neba.
Alžbetka teda Odrobinku schovávala pred rodičmi. Zobrala ju na miesta, o ktorých sa Odrobinke ani len nesnívalo. Jedla cukrovú vatu, plávala v jazere pod holým nebom, cítila vietor vo vlasoch. Myslela si, že všetko u ľudí, je tak nádherné. Alžbetka jej ukázala čo je škola aj domáce úlohy. Po prvý krát sa jej sníval sen. Bola tri dni na svete a neverila, že svet by mohol mať aj zlých ľudí. Prišiel deň štvrtý a Alžbetka zobrala Odrobinku do divadielka. Divadlo bolo o ľuďoch, ktorí nemajú domov. O ľuďoch, ktorí sú aj na sviatky celkom opustení. O dievčatku so zápalkami, ktoré si nik nevšimol a ono v zime, v čase sviatkov umrzlo v snehu. Alžbetka Odrobinke vyrozprávala odvrátenú stranu sveta. O tom ako človek znečisťuje prostredie, odpadkami pokrýva svet, o tom ako ubližuje zvieratkám v cirkuse a že mnohí, vôbec neveria na víly, škriatkov ani rozprávkové bytosti. Dokonca ani na svojich anjelov strážnych.
Keď spolu kráčali domov, Odrobinka cítila zrazu bolesť v hrudi. Na srdiečku akoby jej ležal kameň. Dúfala, že Alžbetka zrazu povie, že iba žartovala. Spýtala sa: ,, Alžbetka, to snáď nie je pravda, všetko to, čo si povedala? Však nie?"
,,Odrobinka, musím ťa sklamať. Je. Niekedy sa stane, že aj deti prestanú veriť a veľmi rýchlo sa z nich stávajú dospelí. Zaneprázdnení a uponáhľaní. Často jej im ľahostajné, že niekto iní sa trápi a prestanú iným pomáhať. Mnohí vravia, že podaktorí si nezaslúžia svojich anjelov. Ja však verím, že si každý svojho anjela zaslúži. Či žije svoj život dobre a či zle. Tak či onak, by mu mal niekto ukazovať správnu cestu až do úmoru. Samota je smutná a viem, že musím iným pomáhať a veľmi, veľmi veľa v živote ľúbiť. Nielen tatinka a maminu, ale aj ľudí v mojom okolí a snažiť sa polepšiť nepolepšiteľných. Mamička povedala, že ak by bol každý taký, všetci by sme mohli byť šťastní."
Odrobinka sa nadýchla a než jej pani Ľudopoznajka stihla vymazať hlások stihla vyhŕknuť: ,,Som anjelik! Alžbetka ver mi, som anjel. Tvoj strážny anjel. A držím nad tebou ochranné krídla. Pozri! Tu mám dôkaz!" a vytiahla si pero z ľavého krídla, ktoré si schovávala vo svojej ponožke. V prípade ak by si niečo na Zemi chcela zapísať. Alžbetka sa zamyslene pozrela na oblohu.
,,Mamička mi povedala, že ak mám niekoho rada a vidím, že má aj on rád mňa, mám mu dôverovať a darovať mu kúsok zo svojho srdiečka. Tak tu máš Odrobinka lásku. Ja ti verím." Fúkla na Odrobinku pusinku zo svojich dlaní.
Odrobinka sa otočila vo svetelnom víre, okolo nej žiarilo zlaté svetlo a krídla jej zahaľovali jej drobné telo. Boli obrovské. Všade padal hviezdny prach a z oblohy sa vysunula dúha. Pani Ľudopoznajka natiahla svoje dlhé ruky aby Odrobinku pozdvihla na druhé poschodie dúhy. Tam ju už čakal Mráčik Letný a ďalšie kúzelné bytosti. Odrobinka pozrela do neba a prosila ešte o chvíľočku s Alžbetkou. Pani Ľudopoznajka to s rukami v bok povolila.
Odrobinka využila svoje obrovské krídla a chytila Alžbetku za ruku. Vietor šantil na poli a poháňal priateľky vpred. Leteli nad poľom, výskali od šťastia a súčasne im zvieralo srdiečko, že sa musia rozlúčiť. Odrobinka Alžbetku ešte raz objala a položila ju u nich v záhradke pod zelenú jabloň.
,,Zbohoooom!!!! Budeš mi chýbať. Ukázala si mi, prečo anjelici v nebi po príchode zo sveta plačú. Za svojimi priateľmi. Navždy si ťa budem pamätať."
Keď pricestovala dúhou do nebies, sadla si vedľa Mráčika Letného a ešte chvíľu fňukala. Potom si utrela slzy, usmiala sa na Mráčika a vraví. ,,Už viem, prečo anjelici po príchode od svojich ľudí plačú."
