Mám svoje deti a robia mi neuveriteľnú radosť v tomto období, každý krok vedie myšlienka na ne, ale niektoré veci nie sú tak ako som ich videla v čase, keď som bola dieťaťom. Pred pár dňami som zacítila nutkanie opäť zliezť tie vŕzgajúce drevené schody do starej pivnice kde vonia mamino prádlo a ocino pofajčieva nad kaprom a hmká si nejakú strelenú pesničku. Mal v pivnici staré rádio.Plechovo z neho zneli známe koledy. Moja babka na neho každú chvíľu vyvreskovala aby priniesol raz uhorky inokedy niečo zo starého kredenca. Zamrmlal a odovzdane napochodoval do kuchyne. Moju maminu z času na čas chytil okolo pásu a dal jej pusu na krk alebo ju chytil nenápadne pod trikom studenými rukami, keď bola babka zabraná do práce. Všetko voňalo človečinou. Kričalo sa a potom mumlalo a znovu láskalo. Mamina ma často len tak z ničoho nič vzala na ruky a bozkávala mi nos. Milovala môj nos. Vravievala, že ho má chuť zjesť ako gumený cukrík. Keď sme boli so sestrou trochu staršie upratovali sme spolu. Och, priznávam - ja som bola lenivšia ako segra, veď mi to aj babka z neba vrátila v podobe podpásovky - zoslala mi naraz dve dcéry - nech sa nenudím, heh. No keď už sme sa niekde na polceste v dome so segrou stretli pri vysávaní, strašne sme sa zvykli rehotať. Vždy sme niečo vymysleli a skončili na zemi so svalovicou na bruchu.
Dodnes si pamätám Vianoce, keď sme všetci zvracali. Myslím, že som to začala ja. Neuveriteľné, ale ja mám na tie Vianoce jednu skvelú spomienku. Dostala som takú rodinku ježkov, veľmi sa mi páčili. Dali sa zložiť do klbka, na hlave mali dieročku a pod bruškom gombík. Veľmi sa mi páčili. Sedela som na vecku a prosila toho ježka aby mi pomohol, nech už je mi lepšie. Myslím, že pomohol... Pred tými Vianocami mamina s nami vyrábala také ozdoby na strop do detskej izby z trblietavého zlatého papiera, veľmi sa mi páčili, keď som večer zaspávala, pozerala som na ne a často mi išli aj do snov.
Pred jednými sviatkami sme prišli so sestrou z vonku - bola kosa - pamätám si, mala som pančuchy a segra tancovala - myslím, že na kris-kros, či ako sa volali. Ukazovala mi nejaký krok, no a ja múdra som začala tú jednu zvlečenú pančuchu preskakovať. Zapotácala som sa a zadkom som sa zapichla do jednej zo sklených tabúľ našich dverí. Naši mi vynadali, myslím, že sestre viac, ale nakoniec - sme prasiatko rozbíjať nemuseli. Mamina mi zo zadku vyťahovala zopár črepín a ďakovala Bohu, že mám celú šušku.
Najviac si pamätám drobné gestá. Pamätám si ako mi otec voňal po káve a cigaretách a ako sa nikdy nepotil tak aby mi smrdel, pamätám si aj to ako sa mamina skláňala, tak ako dnes ja a pri sklone si ruky zacvakla medzi kolená aby mi v mojej úrovni dala bozk, pamätám si ako sa babka smiala na neslušných básničkách a ako raz chcela urobiť kotrmelec s jej ,,mušou" váhou, pamätám si ako ma sestra točila dolu hlavou, po hodinovom prosení, som ju zlomila a skončila som s riadnou hrčou na hlave.
Tento článok je jednou nádhernou spomienkou a i keď sú každé Vianoce vďaka mojim deťom zmysluplné, mám pocit, že tá jednoduchosť, ktorú im vdychovala vtedajšia špecifická ľudskosť - ľudskosť tej doby - tak tá sa vytráca. Veľmi túžim mať rodinný dom, keď raz vyrastiem a vytvoriť podobnú atmosféru. Z roka na rok som z atmosféry Vianoc viac a viac sklamaná. Keď zavriem dvere dokážem vytvoriť to, čo moji rodičia - keď ich opäť otvorím, stráca sa to vo víre nezmyselných pohnútok a požiadaviek. Tento rok som napísala list Ježiškovi aj ja. Zalepila som ho do obálky a poslala do neba. Nezabudla som na nikoho. Prosila som za všetkých. Verím, že na mňa nezabudne.
