Pani hovorí: ,,Hľadám vedúcu pre stravovanie pani, neviete kde ju nájdem?" odpovedám : ,, To som ja, teší ma." Predstavila som sa, pričom žena, obhliadajúca si ma od hlavy po päty mi chvíľu neodpovedala. Potom vraví: ,,Tak to by ma nenapadlo, že dievčatko v teplákovej súprave s čiernymi nechtami, drdolom a s ruxakom na chrbte bude úradníkom. Trochu vážnosti by to chcelo." Usmiala som sa, vtipné takto ma zhodnotiť, málokedy sa mi stáva, že niekto považuje za úradnú prácu už aj tak vtipne nazvanú pozíciu. Napriek tomu, že nedehonestujem svoju prácu, pri tom kde a ako sa pohybujem mi to pripadá na pestré oblečenie a pod stolom vyzuté topánky. Tak či onak v kuchyni musím mať plášť, v kancli prezuvky. Ale nie o tom som chcela. Ďalej sme sa už ani nerozprávali, lebo pani sa ponáhľala do práce. Dala mi len papier s odkazom o svojej požiadavke a telefónne číslo.
Za pol hodinku v telefóne znelo: ,, Prepáčte ale v tom byte, ktorý ste si chceli ísť obhliadnuť sa neráta s tým, že máte deti, majitelia nechcú deti v tom podnájme, v jednej časti domu býva dedko. Byt sa mi pozdával a málokedy sa mi stáva, že deti sú to, čo ľudia v dome nechcú.
Teraz som bola v Terne, dokúpiť mojim kuchárkam teda mojim priateľkám a kolegyniam - čo im chýba, v Terne som stretla prieteľku, bývalú šéfku mojich večerných a dlhonočných brigád na svadbách, oslavách, hostinách a plesoch.Veľmi som ju vyobjímala a rada ju videla. Neviem čo mala na sebe, ale ako vždy bola usmiata, i keď má starostí viac než dosť a pracuje takmer 24hodín denne aby uživila dom. Je sama s dcérou a rodičmi. Je úžasná osoba a veľmi dobre sme si vždy rozumeli.
Vôbec si ma neobzrela, zhodnotila, že som roky stále taká istá a že by sme sa mali stretnúť a pokecať. Žiadne od hora dolu a späť. Zavolala ma aj s deťmi...
To naozaj úsmev a podaná ruka, ústretovosť a láskavosť už nič neznamenajú? To naozaj kostým, účes, veľkosť poprsia a krásny make-up rozhoduje o tom, na akú pozíciu máme danosti? Vážne je 180 centimetrov viac človeka ako 158? A naozaj to, že niekoho nepozdravíte, i keď sa poznáte, ponorený v myšlienkach či v láske, v nákupe či v snoch, rozhoduje o vašej slušnosti a vzťahu k iným? Naozaj je tak ťažké keď niekoho stretneme a ten na nás evidentne nereaguje - potlapkať ho po ramene a spýtať sa - ,,haló si tu, ako sa máme, mávam na vás a vy nič?" Nevolá sa to úprimnosť? Nie je to ľahšie ako rozoberať to s inými a skonštatovať ľudské vlastnosti/nevlastnosti?
Naozaj je prvý dojem už tým jediným a snaha niečo zmeniť, tým, že ukazujete iniciatívu naviac a zato si zaslúžite udupať požiadavkami?Naozaj zlá skúsenosť s rodičom rozhoduje hneď o zlej skúsenosti s jeho dieťaťom v budúcnosti?
Milujem pohľad z výšky do diaľok - všetko hmlisté kreslí krásne obzory. Milujem stretnutia pri ktorých si vrazím do ramena s niekým, kto ma potom po ňom pohladí a povie ,,pekný deň". Milujem keď papiere letia vzduchom. Nenávidím sídliskové ihriská, cirkus a povýšenosť. Úzkoprsých a večne hladných. Večne chorých a moc peňazí.
Verím, že viac cítiť - znamená viac vnímať, viac trpieť i byť šťastnejším...verím, že plakať vo vani je odovzdať sa vode, ktorá bolesť odplaví, verím vo viac šťastných koncov...a že prikladať váhu denným príhodám je učiť sa žiť.
