Tak ako sa stáva všetkým, stalo sa aj mne, že sa starosti tak trochu zosypali a musím riešiť veci a otázky, ktoré už nie sú - ,,zahodím za hlavu čas na ne sa nájde". Sú to otázky, ktoré rozhodujú o tom ako ďalej. O ďaľších ránach a dňoch.
A tak sa mi stalo, že som dnes stretla, teraz, ako som sa zbalila a išla do druhej škôlky na rodičko - slečnu so psom. S Maxipsom Fíkom. Keď som bola malá milovala som zvieratká tak oddane, že som sliepku mojej babky kŕmila celá od hovienok v jej čistej kuchyni lebo vyzerala bledo a dostala som dve poza uši. Mačke Minke som zašila nohu a dopovala ju liekmi od amatérskeho zverolekára a ona verte či nie moju operáciu prežila a žila ďalších päť rokov. Milovala som od hadov a pavúkov až po divoké šelmy všetko chlpaté, šupinaté a odlišné od človeka. Dnes pri tej ťarche, ktorú som si niesla na ramenách a nehovorím o notebooku spolu so sto nevypísanými šekmi v pracovnej taške, ale o pochybnostiach z nastávajúcich pár mesiacov plus mínus pár dní. A tak som si toho štyridsať kilového havina, ktorého som za posledné dni stretla už druhý krát stráááášne vystískala. Veľmi sa mi páčil už v nedeľu, keď sme sa stretli na chodníku - potešil sa, že sa ho nebojím a oddane ho mojkám. Teraz mi padol úplne vhod a pochopila som, že niekedy vám človek prosto neodľahčí.
Sú dni keď viete, že ak ,,nejde o život - ide o hovno" a dni, kedy vám to z tých úst až tak ľahko nelezie. Mám veľa šťastných myšlienok, no niekedy na tie ,,existenčné" nestačia. Viem, len, že Maxipes Fík mi dnes pošepkal : ,, Hlavu hore dievča, aj keď smrdím, mám namiesto chlpov dredy a musia ma strihať okolo zadku - páčim sa Ti, lebo vyzerám šťastne a som tomu v čo verím oddaný. Bude to oka."
Zakrochkal si tým najmilším spôsobom a poláskal svoju drobnú usmievajúcu sa paničku.
Vďaka Fíík.
