,,Vieš ešte vôbec kto si? Vieš, že jediný kto môže o sebe rozhodnúť si Ty? Vieš, že žije v Tebe diabol, ktorý Ti vkladá do úst slová - do rúk skutky? Tie, ktoré by nikdy nemali byť vyslovené, tie, ktoré by nikdy nemali byť vykonané? Óó, isteže vieš. Už dávno bol limit prekročený, hranica zrušená - už dávno stojíš na fronte sám. A namiesto toho aby si bojoval, ľahol si si a povedal - ,, na toto som už unavený". Ver, že my tiež. A preto už nemá zmysel tváriť sa, že o niečo ide. Ide len o život a čas. Tak veľmi som Ťa milovala, tak krásne o Tebe hovorila - tak veľmi som Ti rozumela - tak veľmi si Ťa vážila, tak veľmi som Ti chcela pomôcť, tak veľmi som plakávala, tak často som premýšľala, tak často sa vinila a napokon - prestala som Ti veriť. A dnes? Dnes viem, že musím ísť ďalej. Že dni keď som čakala ,, čo bude" pominuli. Vieš prečo som tak nedokonalá? Lebo si si to, čo máš - vždy príliš idealizoval. A mňa teraz jeden jediný človek, ktorý mi vraví ,,milujem ťa" len natoľko, že si to slovo nebesky vážim, bez jeho vlastného vedomia naučil - že to, čo je na mne dokonalé je moja nedokonalosť. Zhasol oheň, všetko utíchlo, prestala sa triasť zem pod nohami a tak som sa vydala iným smerom, kde vzdialenosť z ktorej Ti mávam, je pre moje srdce bezpečná."
Nie som zďaleka jediná, ktorá takto žila. Ale som si istá, že lepšie je o tom hovoriť. Na to mlčanie nadväzovali samé zlé rozhodnutia. Dnes nepoviem nič konkrétne, dnes poviem len pár...
Že diera, ktorá páchne CHĽASTOM je neskutočne hlboká a aj keď mnohí na dno nedovidia, je viac tých, ktorí sa v nej zasypali.
Že šancí je veľa, len vám/im nechty do mäsa zarýva závislosť.
Že chápem obe strany - stála som tam, aj keď mne do úst nič netieklo - boli pevne zavreté - pripravené umrieť od hladu. Viem však, čo dokáže robiť ten tieň ktorý z nás vylieza, aby si vzal ešte poldecák - viem, čo znamená ruka, ktorá hádže ,,chlieb náš každodenný" do koša na odpadky.
Že vypýtať si pomoc stojí tak veľa síl, no tá najmocnejšia drieme v nás samých.
Že ak sú ľudia a veci, ktorí za to stoja, sila sa vždy nájde - vyrážala som raz dvere z pántov, keď šlo o veľa a verte mi, 40 kíl mäsa dokáže zastúpiť piatich volov.
Že aj v tej najväčšej hĺbke, trčia zo stien korene stromov, ktoré si človek za tie roky nasadil. Tak nájdi silu a šplhaj!!! Vždy je šanca, že sú pevnejšie ako si dúfal - človek.
Niekto by sa nazdal, že tu je potrebné skončiť. Ešte stále je čo povedať. Ako pätnásťročné blonďavé nikde - nič, som napísala : ,, zvláštna je tvár vína, raz milá - raz sviňa, stále iná - mocný je zvuk dverí, keď srdce verí - že dnes zabudol - koľko chvíľ sa topí v špine, koľko ľudí v tvojom víne? tvoj zdroj robí z teba stroj - a z tých úst čo vravia - stoj - už páchne iba hnoj. ja verím dnes i zajtra - stoj čo stoj, že už započuješ môj krik, môj vzlyk - môj rýchly dych - keď od teba bežím na sever, kde je zima, chlad a veľa tieňov bez mena, čo vravia - vráť sa, daj mu ešte čas a nádej - každý príbeh čo koniec má, raz mal aj dej - je tam žena a tá bolesť v nej "
Vždy bola nádej na to aby som sa vrátila. Ale toto nie je môj príbeh.
Je to časť tisícov z nás - tých hlučných i tichých. Tých čo plačú do telefónu, tých čo mlčia s hlavou v dlaniach. Tých čo pijú aj tých, ktorí sa na pitie prizerajú. Tých čo dúfajú, že už zajtra sa to nestane. Tých, ktorí videli, že raz to bolo inak. Tých, ktorí sú i nie sú zaslepení. Tých, ktorí raz žili tak, že sa terajšej obete ,,diabla - alkoholu" držali rukami okolo krku a ten s nimi skákal ako koník po chodbe či lúke plnej púpav, tých ktorí sedeli vzadu v aute a ticho vdychovali vôňu atmosféry, ktorú dokázala vytvoriť iná bytosť - atmosféra, ktorá zaváňala kedysi dávno mocnou láskou.
Je to príbeh malých okien, ktoré večer svietia tlmenou žiarovkou, ktorá občas zabliká, je to príbeh odvrátenej strany vety ,,ty sa máš dobre". Je to príbeh tých, ktorí ležia na lavičke v parku a nad nimi lieta pár zamilovaných múch, je to príbeh mám a dcér, otcov a ich synov. Je to príbeh ľudí, ktorí niekedy boli deťmi a vkladali sa do nich veľké nádeje. Je to príbeh tých, ktorí študovali na vysokej škole obklopení priateľmi, tých, ktorí vyšli na vrchol a za úspechom stál tvrdý pád. Je to príbeh tých, ktorí maľovali krásne obrazy, písali skvelé knihy, tých ktorí ,,nič veľké nedokázali" a predsa dostali šancu žiť tento život - žiť v našom svete. Je to príbeh tak vzdialení od harmónie, je to príbeh malých i veľkých - možno príbeh skupinky detí vyhodených pred Vianocami na ulicu a možno detí - ktorých okolie považuje za stále sa usmievajúcich skoro- dospelých optimistov. Je to príbeh predajcu Nota Bene, je to NÁŠ príbeh - obliaty zrejúcim hroznom vo fľaši, ovocným destilátom - či kvalitnou Amundsen-kou .
Rozprávam príbeh kde hlavným hrdinom je človek a stojí proti mocnému skupenstvu kvapalnému.
Mám dve otázky a dve odpovede.
Prečo je tak ťažké rozhodnúť sa prestať? Prečo láska a pevné zázemie na to nestačí - keď vraj majú moc meniť životy ľudí?
Odpoveď na otázku ,, ako začať?" je predsa ,,od seba".
A poslednou odpoveďou na otázku ako pomôcť je - pomáhať a stáť pri ,,ňom" , môžete len dovtedy, kým nezačne ťahať aj vás. Žite svoj život - váš je rovnako dôležitý ako život hocikoho iného. Nežite život pre alkoholika, nežite život s ním, podajte mu ruku, dve - nohu aj všetko čo sa dá a ak sa neoprie ani na päťstoprvý krát, začnite žiť život po svojom.
Och...zabudla som na jednu podstatnú odpoveď. Tú som si dala vtedy s kuframi a škatuľami za dverami a počujem ju v svojej hlave dodnes.
,,NIE, NIKDY HO NEPRESTANETE MILOVAŤ."
