Diagnostikovali jej nádor na mozgu. Mala chvíle, keď to bola ona - veselá, usmiata, pospevovala si, starala sa o neho a domácnosť, ako jej to sily dovoľovali. Mala však chvíle, v ktorých sa menila na fúriu, rozbíjajúcu všetko, čo jej prišlo pod ruky, obviňujúcu neho z vecí, ktoré nikdy nespravil, pričom ho neraz i fyzicky napádala. Vydržal. Prišli operácie. Metastázy. Sedávala v kresle, hľadievala z okna a nič nevravela. Celé dni. Len z očí jej stekali slzy. Ľutovala ho, ako sa kvôli nej obetuje. Varil, pral, staral sa o domácnosť aj o ňu. Iba naňho pozerala. Pobozkal ju na dobrú noc. Ľúbim ťa, šepkal jej. Vedel, že aj keď nechce komunikovať, vníma všetko. Napriek prognózam vydržala veľmi dlho. Mal mnoho možností nájsť si milenku, nechcel to však. Láska k nej bola veľká, taká veľká, že prekonala všetko ostatné. Ona dnes už iba leží. Vďaka prístrojom žije, no obaja vedia, že koniec je veľmi blízko. Nedal ju do nemocnice, ani do hospicu. Ostane s ňou, bude ju držať za ruku a z jej očí čítať obrovskú lásku. Rovnako aj ona z jeho.
Je veľa chorých, hlavne žien, ktoré si povedia, že jediné, čo už môžu svojmu partnerovi dať, je voľnosť. Nebola som iná. Chcela som, aby odišiel, aby začal nový život, aby so mnou nestrácal čas. Videla som, ako bojuje, ako sa snaží vyrovnať s celou situáciou, ktorá nás postihla a ktorá nám skrížila plány do budúcna.
Sedeli v čakárni. Ona chudučká, krehká ako vtáčatko, holíča bez páperka - po chemoterapii. On - reklama na posilňovňu. Už by ste iba čakali, že spoza nohavíc vytiahne búchačku. Položila mu hlavu na kolená, kreslil jej na ňu malé ornamenty. Sklonil sa, pobozkal ju. Niečo zašekal do ucha, usmiala sa. Pozerala som na nich, všimli si to. Dali sme sa do reči. Chceli sa brať. Počas predsvadobných príprav ich stretlo ďalšie šťastie. Čakala bábätko. On sa tešil zo všetkých najviac. V jeden večer začala krvácať a do rána ich bábätko opustilo. K tomu onkologická diagnóza. Zrušila svadbu. Keď sa o tom dozvedel, bol nahnevaný. Pokúšala sa mu vysvetliť, že už nebude mať žiadne dieťa, nech ide a nájde si inú, s ktorou ho bude mať. Že ich spoločný život by mal krátke trvanie, že nemá zmysel ostávať spolu. Ona dožije a umrie, nech ju nechá tak. Nemohol to počúvať. Nemohol sa zmieriť s predstavou, že tú ženu stratí. Že stratí to najvzácnejšie, čo počas svojho života získal. Bojoval s myšlienkou na dieťa, veď už sa videl ako tatko na pieskovisku, videl sa ako hrá so synom futbal, ako riešia domáce úlohy... Stačil však pohľad na ňu, na jej úsmev a vedel, že ona je omnoho viac. Bez toho, aby čo len niečo tušila naplánoval svadbu nanovo. Už neprotestovala. Vedela, že to najlepšie, čo môže pre seba spraviť je neodmietať jeho lásku. Zlých dní bolo veľa. Lenže - ako povedala - bez neho by už neboli ani tie zlé, ani tie dobré. Nemala by prečo žiť.
To najcennejšie, čo žena mužovi môže dať, je dieťa. Čo už môže byť viac? Keď jej povedia, že už nikdy...je to o to horšie. Keď vie, že chceli a nebudú mať. Keď vie, že on túži... Zrazu sa cíti bezcenná, snaží sa splniť mu každučké prianie, snaží sa byť najlepšia, ako vie, len aby mu vynahradila to, čo mu nemôže dať. Na jednej strane chce, aby odišiel, lebo ju zožiera predstava toho, že raz si nájde ženu zdravú, „kompletnú", pre ktorú ju opustí a na druhej strane túži, aby ju neopúšťal, lebo sa bojí samoty, bojí sa toho, čo bude a hoci vie, že to zvládne, pretože musí, bojí sa, že nebude mať dosť síl bojovať s tým všetkým sama. A popritom si uvedomovať, že je to tak lepšie, že je lepšie byť sama, ako s niekym, kto ju nemiluje naplno. Kto ju bude ľúbiť?
Vidím okolo seba mnoho párov, ktoré sa rozchádzajú. Niektoré po krátkej známosti, niektorí tvorili dvojicu už zopár rokov. Moji známi, ich známi, mediálne známe páry. Bojím sa. Bojím, že odíde aj on. Dávam mu možnosť, prosím, aby nebol so mnou iba z ľútosti. Ja ten boj zvládnem. Už viem, že nebudem musieť ísť na chemoterapiu, z ktorej som mala možno väčší strach ako z operácie. Hovorím to, čo mnohé ženy ... nech si nájde takú, ktorá mu dá, po čom túži. Šepká mi krásne slová. Uvedomujem si, až teraz, ako veľmi, veľmi ho milujem. Ako veľmi ho potrebujem, ako veľmi ho nechcem stratiť. Hľadám niečo, o čo sa môžem oprieť, niečo čo mi dá aspoň maličkú nádej, že sú aj páry, ktoré napriek prekážkam osudu ostali spolu. Potom nájdem obrázok čiernovlásky. Ona - známa speváčka. On - tanečník. Ona s dieťaťom, on o niekoľko rokov mladší, bezdetný. Túžili po dieťatku, veľmi. No choroba, ktorá ju postihla, im v tom zabránila. Dieťatko mať spolu nebudú. V tomto prípade nie je rakovina, no „výsledok" je rovnaký. Držím im palce.
Viem, že rozmýšľa, či ostať, či opustiť. Viem, že vedie obrovský vnútorný boj. Ľudí, ktorí nezvládli chorobu a liečenie svojich partnerov, je žiaľ až príliš veľa. Niektorí prepadli alkoholizmu, iní si našli milencov či milenky, ďalší odišli úplne. Nechcem, aby bol so mnou iba preto, že sa to patrí. Že inak by ho okolie odsudzovalo. Bojím sa však, že raz povie, že to nezvláda. Bojím sa, ako to potom budem zvládať ja. Mám strach, či je jeho láska dostatočne silná, aby sme týmto spolu prešli. Kto ma potom bude ľúbiť?
Jedného dňa príde a povie:
„Vieš, rozmýšľal som nad tebou a nad dieťaťom. Bolo to veľmi ťažké. Dospel som však k názoru, že hoci by som dieťa chcel nadovšetko, ono raz vyrastie a odíde a ja budem žiť svoj život. A ja chcem niekoho, kto ma neopustí, kto bude so mnou aj v starobe. Chcem žiť svoj život s tebou."
Čo viac mi chýba ku šťastiu?
