Pripomína mi to tiež nedávny reklamný shot spoločnosti Sony pre svoju konzolu PS, ktorý zobrazoval golfistov ako ohrozenú rasu snažiacu sa prežiť v každodennom nebezpečenstve okolia. Je pravda, že do istej miery sledujeme naše naturálne pudy. Vieme ich však kontrolovať, čo nás odlišuje od ostatných božích stvorení.
Ľudia sú tu rovnakí ako u nás doma. V noci spia, ráno chodia do práce a večer sa z nej vracajú domov, aby boli so svojimi blízkymi. A keď majú náhodou voľno, tak idú nakupovať do najbližšieho supermarketu. Všetky ostatné aktivity môžem bez väčších problémov označiť ako nepodstatné(zo širšieho pohľadu). Časovo majú totiž len minimálny podiel na ich dennom programe.Myslím, že aj ja som celkom dobrým príkladom tejto našej ‘modernej’ spoločnosti. Ráno s veľkou nechuťou vstanem a po tom, čo rýchlo absolvujem všetky potrebné úkony, dám sa na cestu do školy alebo práce, aby som opäť efektívne strávil deň za počítačom. Samozrejme s výnimkou víkendov a dní, keď po predošlej párty sa aspoň deň nemôžem nikde ukázať.
Celá dilema okolo toho ako a kde trávime náš drahocenný čas ma priviedla k úsudku, že by to bola vynikajúca téma pre môj tohtoročný projekt. Začal som si teda robiť denník. Nešlo o typický ‘stredoškolský’ denník, z 90-tich percent pozostávajúci z myšlienok typu: “Prečo stále nevolá?” alebo “Chcel/a by som vedieť, čo si o mne myslí.” Začal som si jednoducho zapisovať každú hlúposť(spolu s časom), akú som počas dňa absolvoval. Keď som svoj experiment po niekoľkých dňoch prerušil aby som opäť raz zapojil všetky mozgové blany a vyhodnotil výsledok, dosť ma šokoval. Každý deň totiž stratím približne hodinu absolútne zbytočne. A to teraz nemyslím pozeraním telky, sedením za počítačom, poobedňajšími ‘šlofíkmi’ a podobne. Poväčšine mali podiel na tejto strate presuny po byte a donekonečna zbytočne opakované akcie.
Možno to ani neznie ako veľa, ale keď to zrátam, tak je to 7 hodín týždenne, 30 mesačne, 356 ročne a ak predpokladám, že priemerný vek človeka je okolo 65 rokov, tak je to dohromady 23140 hodín života strávených úplne ničím. To sú takmer 3 roky.
Z takýchto postrehov mám chuť zbehnúť do najbližšieho obchodu a kúpiť si fľašku toho najsilnejšieho, čo momentálne majú k dispozícii. Potom si sadnem a začnem hľadať vinníka, ktorému by som túto záležitosť mohol zavesiť na krk.
Možno sa teraz pýtate, ako môže študent architektúry a interiérového dizajnu(opäť niečo nové o mne) z takéhoto niečoho spraviť školský projekt. Je to velice jednoduché. Moje budúce povolanie ma totiž núti pozerať sa na všetko okolo mňa s veľkým otáznikom. Všetko zaužívané musím spochybňovať a byť skeptický aj k tomu najsamozrejmejšiemu.
Zas som sa teda vydal do mesta s dávkou nádeje, že nájdem nejaké riešenie alebo aspoň nejakú inšpiráciu. Pri pohľade na nenápadne, ale všade prítomné štrbiny, kúty a holé strechy a steny priamo v centre som sa začínal pýtať sám seba, ako je možné, že nikto sa tieto voľné priestory ešte nepokúsil využiť. Nepočítam do toho umiestnenie veľkej reklamnej plochy, ktorá dané miesto pravdepodobne ešte viac znehodnotí. Pohľad na bezdomovca divne zakrúteného do paragrafu mi pripomenul časy kedy ľudia nemali luxus rozľahlých bytov alebo dokonca víl. Mnoho ľudí si však ani dnes takéto byty buď nemôže dovoliť alebo ich jednoducho nepotruje, lebo by ich nevyužili. V tom momente mi hlavou prebehlo niekoľko záberov.
...Ležím zrazu na streche domu...Slnko svieti. Uvažujem, že sa hádam radšej natriem, lebo ešte dostanem úpal...Hluk dopravy sa stráca v diaľke podo mnou a jediné, čo mi momentálne chýba je chladný nápoj s kúskom citróna nastoknutým na okraji pohára...
Keď už teda strácame toľko času len tým, že sa prechádzame po byte a k tomu ešte pripočítame cestovanie vonku...centrum mesta so všetkým po ruke, menší, lacnejší a ľahšie udržovateľný domček mi zrazu znie ako hudba v ušiach. Vidina domu na streche v centre napríklad Paríža alebo Londýna sa mi začína čoraz viac páčiť. Nesmiem sa však nechať moc uniesť, lebo stratím objektivitu. Som predsa ešte len na začiatku a všetko je to len teoretický výplod mojej občas divne zvrátenej mysle.
Hmmm... chcem bývať na streche! A čo vy?
