Stala sa nám taká drobná nepríjemnosť- moja priateľka Aďa zle doskočila a vyvrtla si členok. Teda aspoň zo začiatku sme si mysleli že to je členok. Moc to nespuchlo, napriek tomu bolelo to ako fras. Na druhý deň, v sobotu na obed, sme sa preto rozhodli, že skočíme za nejakým doktorom, aby sa na to pozrel. Tak začala naša anabáza. 13.00
Taxíkom sme vyrazili najprv ku všeobecnému doktorovi v nádeji, že to nebude nič vážne. Vzal som si len kabát a peňaženku v naivnej predstave, že tak za hodinku budeme naspäť. Aďa s mojou pomocou dokrivkala do ambulancie - pekne ju to bolelo. Pri recepcii sa na nás zdvorilo usmiali a požiadali nás o 50 eur. Na stôl. Skôr ako sa nejaký doktor na nás vôbec pozrel. Až potom nám podali formulár na vyplnenie a po chvíľke zavolali Aďu dnu. 13.30
Doktorka sa jej na to z dvoch metrov letecky pozrela a povedala, že to výron nie je, že to treba skontrolovať na röntgene, či to nie je zlomené. Dala nám odporúčanie na pohotovosť a to bolo všetko. Tak sme sa vytrmácali na ulicu a a stopli ďalšieho taxíka. 13.50
Taxikár nás zhodil priamo pred pohotovosťou veľkej nemocnice. Hneď ako sme prišli, zaregistrovali sme sa na recepcii a obsadili sme posledné dve miesta na sedenie. Čakáreň bola nízka unimobunková miestnosť, so štyrmi radmi drevených sedadiel ako v kine. Na stene visela nefunkčná plazmová obrazovka a pri stenách stáli chvalabohu funkčné automaty na kolu a sendviče. Priestor bol nabitý ľuďmi preto vzduch bol vydýchaný, ťažký a stál prakticky na mieste. Za chvíľku Aďu skontrolovala vstupná sestra, dala jej pekný náramok s čiarovým kódom, ponúkla nejaké lieky od bolesti a poslala naspäť do čakárne so slovami, že pán doktor si vás za momentík zavolá. Dodala ešte, že ortopedické problémy ošetruje osobitný lekár, takže by to oproti ostatným pacientom nemalo dlho trvať. Takto posmelení sme sa začali baviť o tom, kam pôjdeme nakúpiť a čo dobré si spravíme na večeru. 14.45
Stále optimisticky a pozitívne naladení sme si poprezerali ľudí okolo nás. V kúte sedela postaršia vychudnutá pani, ktorá kašlala ako štartujúca vétrieska, vedľa nej zhulený chalan s zhnitými zubami a siedmimi pečatnými prsteňmi so svojou (pravdepodobne) manželkou a k tomu zmes normálnych ľudí. Zopár starších pánov, očividne s prostatou si podávalo kľučky na záchode. Jedna staršia pani sedela na vozíčku driemala a nahlas si uvoľňovala vetry:) , pričom nikto okrem cudzincov ani nezdvihol obočie, očividne to brali ako bežnú vec. Celé sa mi to zdalo akési letargické a rezignované. Bol nám podozrivý aj fakt, že niektorí pacienti stále odchádzajú a prichádzajú s taškami s jedlom a pitím, ako keby prišli na piknik. Vtedy sa kdesi v zadnej časti mojej hlavy nejaký trpaslík s krompáčom začal vehementne dožadovať pozornosti. 16.00
Za hodinu, čo sme tu sedeli, doktor prišiel len dva razy a aj to zavolal ľudí, ktorí tam ani neboli. Preto radšej nevzal dnu nikoho. Neuveriteľná "úspešnosť":). Okolo štvrtej dokrivkal nejaký počerný chalan, arab alebo Ind, tiež asi s podvrtnutým členkom a pýtal sa recepčnej, či by ho doktor nevzal prednostne. Všetci sa svorne na neho obrátili - ako vo westernovom filme, keď cudzinec pri bare povie niečo nevhodné na adresu prítomného šerifa. Pani za okienkom ho vysmiala so slovami, že tu čakajú ľudia na ošetrenie ešte z predošlej noci. Ten trpaslík v mojej hlave sa konečne predral dopredu, tresol ma krompáčom po hlave a zlomyseľne sa spýtal, že či mi už došlo, ako to tu chodí. 17.00
Doktori nečakane zmenili taktiku - začali chodiť s dvoma kartami a teda volať dvoch ľudí naraz, pre prípad, že by tam niekto nebol. Ale kadencia sa vôbec nezmenila:). Brali sme to s humorom, pretože ináč to nešlo. V rámci zachovania dobrej nálady a duševného zdravia sme uzatvárali stávky, kedy doktor znova príde a akú bude mať úspešnosť vo vyvolávaní. Medzi tým sme sa zoznámili s jednou Češkou, ktorá sedela vedľa nás. Ráno spadla vo vani a pravdepodobne si nalomila rebrá a okolo 12-tej ju tu doviezla sanitka. Po zbežnej prehliadke a nadopovaní liekmi proti bolesti ju usadili do čakárne medzi ostatných pacientov, odkiaľ si ešte stihla odskočiť späť domov po svoju štvorročnú dcéru, s ktorou tu doteraz čakala na ošetrenie. 17.30
Dvaja detektívi priviedli väzňa v putách. Mladý chalan mal zlomenú ruku, prerazený nos, reťaze na nohách aj na rukách a bol pripútaný k policajtovi. Sadli si do čakárne ku nám ako všetci ostatní, a neskôr sme boli celkom spokojní, keď ich doktori vzali dnu prednostne. Nie je to moc dobrý pocit sedieť vedľa podobného típka, najmä keď sa na vás stále pozerá a policajt si pritom troška zdriemne:). 18.00
Začali sme byť poriadne hladní a to čakanie ma prestalo baviť. Vybehol som preto do neďalekého Tesca nakúpiť nejaké potraviny, aby sme mali vôbec čo zajtra jesť. Cestou som sa zastavil v talianskom fast-foode a kúpil arabský kebab (áno dobre počujete tú kombináciu:)) a nejakú minerálku. Keď sme to potom v čakárni tlačili do hlavy, všetci čo nemali svoje jedlo nám úprimne závideli. Sendviče z automatu totiž neboli priveľmi požívateľné. 19.00
Policajti priviedli ďalšieho väzňa rovnako zmaľovaného ako toho prvého. Keďže bol večer a navyše sobota, sanitky začali postupne zvážať namol ožratých chlapov, ktorých si v zapätí obratom prebrali gardisti (Garda = Polícia). Celkovo, gardisti sa tu rojili vo väčších množstvách, zrejme mali niekde nablízku hniezdo:)(neskôr som zistil, že oproti mali stanicu). Na rozptýlenie bolo celkom zaujímavé pozerať, ako sa im opilci snažia klásť odpor, ale na druhej strane zbytočne zamestnávali aj tak už veľmi 'zaneprázdnených' doktorov. Podvrtnutá noha Aďu pomaly už prestávala bolieť a ja som toho začínal mať plné zuby. 20.00
Neuveriteľné sa stalo skutkom - doktor zavolal Adine meno a my sme sa konečne po dlhých hodinách čakania dostali dnu. A len teraz som začal vyvaľovať oči. Oddelenie pohotovosti bol veľký priestor s jedným veľkým pultom uprostred a röntgenovou miestnosťou. Popri stenách ležali na kolieskových posteliach ľudia ako na normálnom nemocničnom oddelení, zakrytí len látkovými zástenami. Spoznal som medzi nimi zopár "spolubojovníkov" z čakárne - okrem iných aj starú pani vétriesku, ktorá teraz sedela na vozíčku s infúziou na ruke a s dýchacou maskou na tvári. Medzi tým všetkým sa pohybovali návštevníci a doktori, niektorí v teniskách alebo dokonca so stetoskopom v zadnom vrecku bežných riflí. Aj napriek tomu všetkému sa dali spozorovať náznaky snahy o sterilitu a antiseptickosť.
Aďu zröntgenovali a po ďalšej pol hodine čakania nám doktor povedal, že to je zlomenina jednej z kostí v chodidle. Banálne a bežné zranenie, ale liečenie päť až šesť týždňov v sadre. To bol posledný klinec do rakvy nášho trápenia. Aďa sa na neho neveriacky pozrela a sarkasticky poznamenala, že ako vtip to je dobré, ale ona musí isť v pondelok do práce. Doktor na dôkaz vytasil röntgenovú snímku a povedal ak si v robote udrží nohu celý čas vyloženú tak nech sa páči:). Rezignovane som si nechal vysvetliť presnú diagnózu a počkal som kým Adi nasadia dočasnú polovičnú sadru. Nakoniec ju ešte objednali k ortopédovi na nasledujúci týždeň. 21.30
Konečne sme sa dovliekli domov a hoci celí unavení a usedení sme ešte hodnú chvíľu preberali miestne zdravotníctvo. Najviac ma zarážalo, ako ľudia odovzdane čakali a nikto neprotestoval. U nás by už celú pohotovosť niekto vyniesol v zuboch za polovicu toho času.
Írsko má v zdravotníctve mnoho problémov. Pritom nehovoríme o nejakej banánovej republike, ale o členovi EÚ a tiež takzvanom ekonomickom tigrovi. Nedôsledná hygiena a používanie zastaraných širokospektrálnych antibiotík zapríčinili rozširovanie MRSA bacilov v miestnych nemocniciach. Mnoho akútnych (predovšetkým starých) pacientov leží na kolieskových posteliach na chodbách nemocníc. Dlhé čakacie doby na operácie a ak nemáte komerčné poistenie .... smola, všetko si musíte platiť (teda ak nie ste sociálny prípad). A o situácií na pohotovostiach si môžete urobiť prehľad sami:).
Ale aby som len nekritizoval, musím uznať, že Írska vláda sa snaží tieto nedostatky odstrániť. Niekedy aj s úspechom :D. Na tej ortopédií, kde sme boli objednaní, im to šlo celkom od ruky, treba uznať, že boli zohratí. Do zdravotníctva ide v súčasnosti pomerne veľa peňazí a je vidieť snahu o používanie efektívnejších technológií (napríklad digitálne Röntgenové snímky). Vysoký podiel administratívnych pracovníkov v zdravotníctve umožňuje lekárom a sestričkám robiť len ich prácu.
Nakoniec to všetko dobre dopadlo, získali sme novú skúsenosť. Noha sa už zahojila a dnes ani nevieme, že niečo bolo zlomené. Každopádne budem rád, veľmi rád, ak sa s Írskym zdravotníctvom nebudem musieť spoznať bližšie. Lepšie povedané.....nie len s Írskym, ale s hocijakým zdravotníctvom.
