O čo vlastne ide? Dlhodobé pracovné pobyty v zahraničí sa môžu spájať s takzvaným syndrómom vykorenenia, čo znamená, že človek je vytrhnutý z rodiny a z prostredia, ktoré dôverne poznal a z pocitu bezpečia, ktorý mu to prostredie poskytovalo pri konfliktoch, chorobe a pod.
Treba si však uvedomiť, že to nie je pravidlo a človek musí spĺňať určité tzv. bio-psycho-sociálne predpoklady. Bio znamená, že človek musí mať určitú predispozíciu k schizofrénií zrejme genetického charakteru. Psycho, alebo osobnostná zložka hovorí o zvýšenej zraniteľnosti osobnosti, zníženej frustračnej tolerancii a zníženej tolerancie záťaže a stresu. Do tejto zložky sa zahŕňajú aj osobnostné vlastnosti, ako precitlivenosť a podobne. Sociálny faktor obsahuje rodinné prostredie, sociálne okolie, v ktorom človek fungoval, ale aj nová záťažová a stresová situácia. Ak sa tieto tri faktory skombinujú môže dôjsť k spusteniu schizofrénie.
Zjednodušene sa dá povedať, že schizofrénia spúšťa u citlivých ľudí predovšetkým v mimoriadne stresových a záťažových podmienkach. A tých si v zahraničí užijete dosýta, najmä ak cestujete osamote.
Prečo o tom hovorím? Hoci nespĺňam ani jeden z uvedených predpokladov, minule som si sám uvedomil pravdivosť Katkiných slov (tak sa volá moja kamarátka :) ). Čo sa človeku dokáže prehnať hlavou by jeden neveril. Nejako ma bolí hrdlo a častejšie kašlem? Tu v Írsku lekár znamená cca 150 eúr za návštevu a lieky a to nehovorím o prípadnej hospitalizácií (podľa môjho kamaráta Pištu je aj tak najlepším liekom na kašeľ Šaratica alebo Gutalax – to sa potom bojíte aj nadýchnuť :) ). Alebo vyhorel vedľa vás dom? V Dubline sa strieľalo (na dennom poriadku)? Vo vedľajšom byte sa niekto snaží dobúchať? Čo všetko by sa mohlo stať.
Dokážu ma rozhodiť drobnosti, nad ktorými by som sa doma schuti zasmial alebo sa vôbec nepozastavil. A to nehovorím o problémoch s prácou, s ubytovaním, v prípade au-pair s hostiteľskou rodinou. Takéto nepríjemnosti sú mimo domova mimoriadnou záťažou. Niekedy úprimne preklínam svoj dar imaginácie a fantázie a závidím ľudom, ktorí dokážu všetko hodiť za hlavu so slovami: „To je pohodkáá.“.:)
Musím povedať, že my sme mali pomerne šťastie s cestou, pri hľadaní roboty, s bytom a so spolubývajúcimi a napriek tomu som si užil stresu dosýta. A vypočul som si zopár tvrdých hororových príbehov od rôznych ľudí, oproti ktorým je ten môj prechádzka ružovým sadom. Dobrodružstvá, keď sedíte sám niekde v hosteli alebo na letisku, vykopnutí z práce, bez strechy nad hlavou, keď sa nemáte kde umyť či hlavu skloniť, s poslednými pár eurami vo vrecku a vaša rodina a priatelia sú stovky kilometrov ďaleko... – to si vyžaduje určitú odolnosť.
Preto si dobre rozmyslite, či máte na to, vydať sa do sveta. Nie je to pre každého, na to treba mať povahu. Ak ste fajnoví (napr. potrebujete 2 sprchy denne:) a bojíte sa tvrdej roboty, tak to nie je pre vás :). Pokiaľ je to možné nechoďte sami, viacerým sa trampoty znášajú lepšie (na druhej strane, zháňať ubytovanie pre polovicu autobusu tiež nie je sranda.:) ). Dobre si rozmyslite, s kým pôjdete, aby sa z toho človeka nakoniec nevykľul parchant. (čerstvá zaľúbená dvojmesačná známosť určite nie najlepšia voľba;) ). Nachystajte si vopred dôkladný plán a buďte pripravení ho celý zavrhnúť a improvizovať.
Ale hlavne nezabudnite si zobrať buchty od mamy a vyrazte do sveta. Je to skvelá a hodnotná skúsenosť. Spoznáte veľa nových ľudí a vecí a získate úplne nový pohľad na svet.
