Náš blok je štvorposchodová budova postavená do tvaru L. Ako mnoho podobných komplexov v Dubline je uzatvorená a vo vnútornom dvore sa nachádza malý parčík alebo záhrada. V takýchto blokoch veľa Írov nenájdete a ak, tak iba študentov alebo slobodných - rodiny takmer nikdy. V tej našej bytovke býva veľmi pestrá kultúrna zmeska – Slováci, Poliaci, Číňania, Rumuni, Arabi, Afričania, Indovia a Pakistanci, Španieli a Portugalci, nejakí tí Íri a mnoho ďalších. Veľmi často sa obyvatelia jednotlivých bytov menia a už pomaly strácame prehľad, kto je naším susedom. Každý tu býva „dočasne“, nikto nemá o dom veľký záujem, tak si viete predstaviť, aký binec tu vládne. Ešte šťastie, že komplex je udržovaný komerčnou firmou, ináč by sme sa tu v neporiadku utopili. Všetky balkóny sú orientovane do dvora, takže obyvatelia majú veľmi pekný prehľad o ostatných.
Zaujímavou kapitolou sú naši indickí a pakistanskí susedia, žijúci v niekoľkých bytoch okolo nás. Majú veľmi znepokojujúci a rušivý zvyk variť neskoro večer:). Pravidelne o desiatej sa z bytu pod nami začnú linúť úžasné vône. Raz ryba, raz kari kurča inokedy basmati ryža a zakaždým to vonia výborne. Problém je v tom, že my Slováci sme na permanentnej diéte:), snažíme sa večer nejesť a tieto lákavé vône sú pre nás tvrdou skúškou pevnej vôle. Ja osobne len s ľútosťou naprázdno prehltnem a idem si dať polystyrénový chlieb:). Občas sa stane, že si k večeri pustia svoju bollywoodsku hudbu. No na chvíľku sa to dá počúvať, ale už o pätnásť minút neskôr sa mi začne vo vrecku otvárať nožík a medzi očami vytvárať ajurvédsky červený bod. Ďalší ich “zaujímavý“ zvyk je telefonovanie na balkóne. Rozprávajú veľmi nahlas a asi aby nerušili tých doma, si vyjdú von - väčšinou po jedenástej večer, vtedy to má ten patričný efekt:). Najviac ma asi rozčuľuje to, že drmolia vlastným jazykom a ja im nerozumiem:).
Prednedávnom nás napríklad každé ráno budil rev bytového alarmu. Niekedy o šiestej, niekedy o tretej ráno, niekedy o pol noci. Asi si viete predstaviť aké to je, keď sa unavení z roboty chcete trocha vyspať a päť metrov od okna vám hodinu ručí sto decibelový alarm. Chudák, samotný je z toho akýsi dýchavičný:), znel ako keby už nevládal – no, museli by ste ho počuť:). Predpokladám, že niekto ten alarm nabil a zabudol vypnúť, takže sa spustil vždy keď otvorili okno. Tipovali sme to na slipového Číňana. Chvalabohu (zaklopem na drevo), už dlho sme ten alarm nepočuli. Zrejme ho už konečne opravili, vypli alebo pochopili princíp jeho fungovania.
Apropo slipový Číňan – tak nazývame imaginárneho obyvateľa či obyvateľov jedného zvláštneho bytu. Nikdy sme nemali česť ich stretnúť, ale ich balkón vyzerá skutočne úžasne (podobne ako väčšina neeurópskych balkónov). Títo ľudia majú všetko prádlo, vrátane spodného a posteľného, zavesené na zábradliach balkóna a viete si predstaviť, ako tie zábradlia v zasmogovanom a vlhkom veľkomeste vyzerajú. Jedinou výnimkou sú slipy v spomínanom byte, ktoré sa každý deň delikátne sušia zavesene z okna na vešiaku. Avšak zvyšok prádla, ktorého je toľko, ako keby prali pre celé široké a mimoriadne početné príbuzenstvo, je zavesené na zábradliach. Doteraz sme neprišli na to, prečo práve tieto slipy majú takéto privilégium:).
Potom tu je jedno malé černošské dievčatko. Občas sa stáva, že stojí skoro celý deň na balkóne, búcha do skla a narieka. Chúďa, asi je hluché a určite má aj nejakú mentálnu poruchu. Ten jej nárek znie skutočne strašidelne, ale nikto z nás sa doteraz nesťažoval. Neviem, čo na to hovoria rodičia, ale mám dojem že si už zvykli. Černosi sa mi celkove zdajú takí indiferentní – pohodička, veget, s prehľadom, na všetko máme čas a nič nás netrápi.
Záhrada vo dvore.
Slovanov tu statočne zastupujú Poliaci (ako ináč, všakže :)). Hneď na prízemí býva zvláštna trojica - dvaja chalani a jedno dievča. Bežne sa stáva, že svoje problémy riešia hlasnou hádkou na záhrade – zväčša po pol noci. Ak sa niekto ozve z balkóna, aby boli ticho, vynadajú mu v jadrnej poľštine. Stalo sa, že im vynadali naspäť...tiež v jadrnej poľštine:). V jednom z bytov na najvyššom poschodí žijú aj Slováci z Ružomberka. Nevedeli by sme o nich, keby na Silvestra neprišli zháňať pitivo – už o desiatej im došlo:) a všetky obchody boli zavreté.
Kolorit nášho dvora svojrázne dotvárajú študenti. Tí zahraniční, predovšetkým Španieli a Portugalci, každý víkend usporadúvajú na prízemí hlasné celonočné párty. Steny skvele nesú tie tac-tac basy španielskych horúcich rytmov, takže až u nás v rytme skáču veci na poličkách. Radosť počúvať. Íri sú ale originálnejší. Koniec školského roka oslavovali o piatej ráno behom po záhrade – nahí. Zrejme to bola nejaká stávka a dotyční prehrali. Kto býval na internátoch, dobre vie, aké zvery študenti vedia byť;o).
Zaujímavým spôsobom trávia čas aj írski výrastkovia z okolia. Snažia sa dostať do niektorého bloku, kde sa niekde zašijú, fajčia, pijú a robia neporiadok. Svojho času sme sa s nimi stretávali pomerne často. Sedeli na schodoch na najvyššom poschodí a dym z marihuany smrdel až na prízemie. Ale keď niekto zopár krát zavolal políciu a keď si ľudia začali dávať pozor, koho púšťajú do domu, podobné návštevy prestali.
Zažili sme tu už naozaj všeličo – babky alkoholičky na chodníku decentne popíjajúce pivo zo šáločiek, pol metra vody vo výťahu, bezdomovocov spiacich pred vchodom či iné perličky každodenného života. Spolunažívanie toľkých národností v jednom bloku je niekedy veľmi zaujímavé. Človek by sa čudoval koľko ľudí z celého sveta sa stretlo v jednom obyčajnom apartmánovom dome v západnom kúte Európy. A potom že svet nie je iba jedna veľká dedina.
