Pred 10 - 15 rokmi som po lese chodil dosť často. Na hríby, na prechádzku so psom alebo s kamarátmi na bicykloch po horách. Bolo to krásne (a stále aj je). Naozaj každému vrelo odporúčam pokochať sa krásou Vihorlatských vrchov. Pokiaľ ste milovníkom prírody, tak miesta ako Sninský kameň, Morské oko a mnohé iné Vám zaručene prinesú príjemný zážitok. Otázne je ale dokedy.
Ako som v úvode spomínal, tak po dlhšej dobe som bol v lesoch CHKO (Chránená krajinná oblasť) Vihorlat načerpať energiu pred cestou do uponáhľanej Bratislavy. Ale miesta, na ktoré som sa po dlhšej dobe opäť dostal, mi veľa pozitívnej energie nedali. Samé rúbanisko, rozrytý les po ťažných strojoch, pozarastané turistické chodníky a pod. Nehovorím, že v minulosti som tieto veci v našich lesoch nevidel. Ale určite to nebolo také ako dnes. Už aj tie rúbaniska vyzerajú inak. Vtedy boli krásne vyčistené . Teraz sú plné dolámaných konárov, vysokých kmeňov, bleskom znehodnotenými stromami a podobnými, pre oči turistu, nelákavými vecami. A turistické trasy? Na niektorých by som musel mať schopnosti Ramba, aby som sa dostal tam, kde som chcel.
Plne si uvedomujem, že mať krásnu a nedotknutú (resp. vzorovo udržiavanú) prírodu je čistá utópia. Hlavne, keď všetko je založené na hodnote peňazí a všetka ,,starostlivosť" o prírodu niečo stojí. Aj preto fandím dobrovoľníkom, ktorí sa o prírodu starajú bez nároku na honorár a pohŕdam tými, ktorí našej matke Zemi len nezodpovedne ubližujú a vôbec ich to neirituje.
Miestami, by sa ľudia mohli aspoň na chvíľu zamyslieť, že príroda ma obrovskú moc a naše iracionálne správanie vie dosť slušne potrestať. Veď nie len v ďalekom svete ukázala svoju moc (zemetrasenia, požiare...), ale aj Slovákom už dala nejakú tú facku (kalamita v Tatrách, povodne...). Bohužiaľ, keď sa už príroda vzbúri, tak bez problémov trestá hlava-nehlava, vinný- nevinný. Nie som za to, aby bol úplný zákaz využívania akýchkoľvek zdrojov, ktoré nám veľkodušne príroda ponúka, ale keď už máme túto vzácnu príležitosť, tak tieto zdroje aspoň využívajme S ROZUMOM!
Ešte jedna vec ma štve. A to je celý tento cyklus. Keď ma moja babka brávala do lesa, tak stále si po pod nos hundrala, že tie lesy už nie sú také aké boli, keď bola ona mladá. No napriek tomu, ja som z nich bol v nemom úžase. Teraz si takto verejne hundrem aj ja. Možno to budú robiť aj moje deti. Čoho sa obávam najviac je, že moje vnúčatá už hundrať nebudú. Lebo im budem ukazovať čaro našich lesov už iba z fotiek, lebo to čo bude vonku sa lesom nebude dať nazvať.
