Tentokrát sa naša verejnoprávnaozaj pľasla po nie práve najvhodnejšom vrecku, keď ako sprievodkyňu do bojaproti nadváhe vybrala Ivetu Malachovskú.
Ono by ani tak nešloo sprievod či podporu v sebazapieraní, ale o to, že by sa tátosnáď-bohumilá činnosť mohla odohrávať aspoň v relatívne spisovnomprostredí, aspoň čo sa „profesionálov“ týka. Obyčajných ľudí jazdiacichz posledných síl na tukožravých dopravných prostriedkoch v mdlobáchz vyčerpania asi len ťažko prinútite vyjadrovať sa inak, ako bežnerozprávajú. Ale keď rokmi ostrieľaná moderátorka vypustí za päť minút zúrivéhoušitrhania počas váženia s veľmi vážnym výrazom aspoň desaťkrát z ústspojenie à la šesť-celé-päťdesiat-sedem-kilogramov alebosedem-a-pol-kilogramov(!), tomu sa už hovorí: ty ale dávaš tomu slovenčinovi.
A tak som si nasrdená zaseraz nemohla odpustiť hlasnú poznámku o náplni práce jazykových editorovnielen v knihách a médiách, ale i všeobecne o národe,ktorému kilá nie sú ukradnuté, ale najradšej by si ich nechal ukradnúť… a o jehojazyku, ktorý mu nik nechce ukradnúť, a predsa mu je ukradnutý.