Dnešná doba je rýchla, uponáhľaná. Všade sa ženieme ako blázni a aj tak máme pocit, že nič nestíhame. Pamätáte sa na tie časy zo strednej, kedy sme na otázku odpovedali skôr: „Nemám čas, musím sa učiť a tak.“ O druhej utekačky domov, zapneš kompík, izbu zrazu zaplavujú zvučky z ICQ a ty proste musíš odpísať každému. Po troch hodinách tvrdej driny, kedy sme poctivo enterovali emotikony kamošom, utierame pot z tváre, hádžeme očkom na panel s časom a hops, pol šiestej (Ako to?, pýtame sa samých seba, však tu sedím len chvíľu), vzdychli sme si a vytiahli zošit, z ktorého sme sa museli nabifliť štyri A4 (v krutých prípadoch aj obojstranne) a v duchu sme si zanadávali: „Bože toľko strán.“ Zrazu bolo pol ôsmej a my sme boli už v pyžame nachystaní pred telkou, však začína Šou Billa Cosbyho. Na druhý deň sme sa v škole všetci posťažovali, že „včera som vôbec nestíhala.“ Bodaj by....
Nemám čas? Nemali sme ho vtedy, nemáme ho teraz. Možno je to v plánovaní, v určovaní priorít. Mám pocit, že od strednej sme sa ďaleko nepohli, len ICQ sme vymenili za facebook, školu za prácu, Šou Billa Cosbyho za viac facebooku, twitteru, instagramu....
Osobne sa nechcem ocitnúť za pár rokov s myšlienou v hlave, že som nič nezažila, nikoho nevidela, nikde nebola, len preto, že som si svoj čas neustrážila a nevyužila ho kvalitne. Lebo o pár desiatok rokov sa už totiž nebudem môcť vyhovoriť ako na strednej, kedy som si vravela: „Však to má čas, to neutečie.“ Čas beží rýchlo, rýchlejšie než si myslíme a možno je čas, aby sme s ním začali držať krok a hlavne, aby som nabudúce nemusela na otázku "kedy sa stretneme?", odpovedať neurčitým nabudúce.
