V Nemecku sa nedajú rozprávať vtipy pacientom. Berú ich veľmi vážne. Moja rada prikladania hliny na hruď, aby si pacient-hypochonder začal zvykať, ostala našťastie nepochopená.Pacient si pomyslel – zaiste „lost in translation“, pri mojom slovanskom prízvuku.
Alebo tento vtip (veľmi, veľmi čierny, slabé povahy nečítať), poznáte: Príde mamička s dieťatkom k pediatrovi, dieťa sa trasie, má horúčku. Lekár vytiahne striekačku, pichne niečo do žily, dieťatko krásne zaspinká. Mamička sa opýta, pán doktor, čo to bolo? Antibiotikum? Nie, eutanázia.
Tak tento vtip som raz hovoril počas pichania magnézia (pacient má pri ňom pocit návalu tepla) pacientke, sestrička sa vedľa mňa pocikala od smiechu. To bolo však ešte za starých dobrých čias v krajine medzi Tatrami a Dunajom.
Môj šéf si už dlhšie plánuje zapisovať veselé historky, zatiaľ ostáva len pri úmysle.
Väčšinou zohráva hlavnú úlohu v príbehoch alkohol. Ale nie vždy. Minulý týždeň ma poprosil kolega z chirurgie, že majú na oddelení jedného čecha, či by som im nemohol prekladať.
Že majú naňho len 2 otázky. Že prečo a ako „to urobil“.
Cestou mi vysvetlil, že sa jedná o kuriozitu. Pacient prišiel kvôli tomu, že si z análneho otvoru nemôže vybrať plechovku, ktorá bola ešte naviac spodným koncom odrezaná. Žiaľ pacient sa stihol medzi tým rýchlo vypísať a opustiť nemocnicu. Plechovku predtým ešte stihli vybrať.
Alebo prišla pacientka na odsledovanie na monitore pre elektrický šok. Jej škrečok nahrýzol šnúru od televízora, ktorú sa ona potom snažila zalepiť obyčajnou lepiacou páskou a pri lepení ju poriadne zatriaslo.
Neďaleká psychiatrická klinika nás taktiež zásobuje svojimi klientami. Obzvlášt populárne sú tri dievčatá, ktoré každý pozná podľa krstného mena. Wanda, Mandy, Lýdia.
Prvé dve sú svetové redokrdérky v prehĺtaní všetkého naokolo. Jeden z kolegov si začal robiť zbierku, čo všetko vylovil z ich žalúdkov. V zbierke sa nachádza niekoľko polámaných CDčiek, nožnice, perá, ihly, príbory všetkých druhov a veľkostí, ušká zo šálok.
Raz som zažil Mandy v amoku, niečo také človek vidí len v ríši zvierat. Pripútaná na lôžko svojimi 100 kilogramamy živej váhy, pridržovaná 2 policajtami, 2 ošetrovateľmi a mnou, dokázala nás všetkých nadhadzovať najmenej o 30 centimetrov a popri tom zhltnúť ešte aj flexilu z ruky.
Tá tretia prichádza vždy s naplašeným záchranármi, ktorí ju ešte nepoznajú – má psychiatrickú poruchu – takzanú „border line osobnosť“. Pacientka nereaguje na okolie, neskúsení záchranári dopredu nahlasujú na intenzívku príjem „mladej osoby s poruchou vedomia“. Lýdia však vie, že u mňa jej to neprejde...
Bolí ma na hrudníku. Zvieravá bolesť. Dokonca ma bolí aj ľavá ruka. Vraví štyridsiatnik. Na EKG žiadne zmeny, pacient dostáva protizrážanlivé lieky – 2 injekcie a 8 tabletiek. A ešte nitroglycerín. Fajčíte? Áno. V rodine už boli nejaké infarkty? Áno... Rizikový profil typický, nitroglycerín nezaberá. Stále bolesť na hrudníku. V tom sa pacient opýta, a morfium nedostanem? Ale áno, po 1 ampulke sa upokojuje, za pol hodinu dostáva ďalšie bolesti.
A morfium. Do 24 hodín žiadne zmeny na EKG, len bolesti na hrudníku napriek liekom.
Za 2 mesiace prichádza v mojej službe znova, zdá sa mi nejaký povedomý. Pri morfiu sa zastavím, Déjà-vu. Takzvaný nemocničný turista. Už druhý ktorého som zažil.
Narkoman, s celkom normálnym výzorom, sa dostáva k opiátom pri zdroji. Ako pacient. V nemocnici. Vždy povie iné meno, že si zabudol kartičku poistenca, minule si hovoril Meyer, teraz Schulz – teda asi ako 30 percent populácie Nemecka.
Po odsledovaní je predstavený psychiatrovi, ktorí naše podozrenie potvrdzuje.
Za pol roka sa znovu stretávame, tentoraz opúšťa centrálny príjem bez rozlúčky...
Iná spôsob nemocničného turistu je tiež zaujímavý. Prichádza stará dáma, s miernym ruským prízvukom a jej vnuk. Stará pani vraj odpadla vo vlaku pri vystupovaní, ešte sa jej to vraj nikdy nestalo, má bolesti hlavy, horšie sa jej dýcha v poslednom čase, bolia ju nohy... Klasický internistický príjem, minimálne na 4-5 dní diagnostiky.
Keď tu zrazu dostávam druhý deň po prijatí telefonát z poisťovne. Pacientka bola v poslednom roku hospitalizovaná už 15 krát v najrôznejších častiach krajiny, vždy s podobnou historkou.
V skutočnosti sa potreboval jej vnuk len na pár dní zbaviť a trochu si privyrobiť, boli bez domova, nemeckí rusi. Po týždni sa vnuk vždy objavil, zobral babku a odišli vlakom zasa o okres ďalej.
