Priateľská pomoc je fasa vec.
Potreboval som letenku do Ria.
V šiestich slovenských CK mi ju ponúkli za 41 000, a ja som toľko za letenku platiť naozaj nechcel. Našťastie tu bol ešte Daniel.
„Daniel, potrebujem LACNÚ letenku do Ria“.
Je to profesionál. Naštartoval ten istý program na vyhľadávanie a predaj leteniek, ako jeho šiesti predchodcovia, a dôkazom profesionality bola letenka za 31 000.
Aj keď 10 000 nie sú veľké prachy, v prípade, že ste chudobný, ako brazílska kostolná myš viete, že za 650 realov (10 000 sk) sa v Brazílii dajú podniknúť takééé veci…
**
Hodiny čakania na letisku v Paríži mi skrátila súťaž MISS CHARLES DE GAULE.
Určil som si súťažiace, vymyslel som si k nim príbeh, krátky životopis, a aj nahlúplu odpoveď na nahlúplu otázku moderátora. Ako porota som si súťaž vyhodnotil.
Chýbali posledné minúty, a záverečná korunovácia víťaziek, keď sa moje sútažiace takmer naraz postavili, a nastúpili do svojich lietadiel. Väčšina smer Hong-Kong. Niektoré Buenos Aires, favoritka na Miss Sympatia odfičala do Caracasu.
Do môjho boeingu, smer Houston nenastúpila ani jedna. Chápal som ich. Keby som si mohol vybrať, tiež nastúpim iným smerom.
**
V Houstone som mal dosť času nato, aby som si v hale na GEORGE BUSH INTERCONTINENTAL AIRPORT posedel pod veľkou plazmovou obrazovkou, a pozrel si, čo sa tu deje. Na veľkej plazmovej obrazovke bol veľký titulok „REBUILDING IRAQ“, ale to čo ukazovali, ako rebuilding/rekonštrukcia naozaj nevyzeralo.
Horiace autá, plačúce zakrvavené deti a staré ženy. Titulok mal byť skôr „APOCALYPSE“. Situáciu by to vystihlo presnejšie.
O tom, že práve v čase, keď som sedel pod plazmou v Houstone, bol na návšteve u Georgea Busha vo Washingtone náš premier, neinformoval nikto.
Na SME som si neskôr prečítal, že sa rozprávali o vízach. O tom, či náš premiér videl reportáž „Rebuilding Iraq“ média neinformovali, ale ja verím, že je dobre informovaný. Bol jedným z prvých, ktorí pred troma rokmi podporili inváziu do krajiny, ktorá bolá plná zbraní hromadného ničenia. Možno je informovaný aj o tom, ako sa pred pár mesiacmi izraelský minister obrany posťažoval pre lokálnu TV ohľadom bezpečnosti: „ Zlaté časy keď bol pri moci Saddám... Mali sme veci pod kontrolou.. dnes je tam (v Iraku) taký chaos, že útok môže prísť každú chvíľu, a z každej strany…“
Na WC v Boeingu 767-400, z Houstonu do Rio de janeiro, som sa konečne odhodlal vyzliecť si teplé spodky. Po troch týždňoch ich vytrvalého nosenia, som si ich s láskou a vďakou stiahol. S vďakou zato, že mi v krajine Kde-dnes-je-menšia-zima-ako-bude-zajtra, zachránili dôležité časti tela.
Pomaly som ich skrútil, a kráčal späť k môjmu sedadlu.
Znova som si spomenul na obrázky z „Rebuilding Iraq“. Napadlo ma, že tá podpora nášho premiéra Georgeovi juniorovi, pred začiatkom invázie, to vlastne tiež bola taká priateľská pomoc.
Keď som pred dvoma rokmi sedel pod inou TV, na letisku v New Yorku, sledoval som, ako sa tam pred sudcami obhajuje nejaký starší učesný pán, volal sa Donald Rumsfeld, a v rohu obrazovky ukazovali obrázky nejakých nahých chlapov, s kapucňami na hlavách, pripútaných k sebe, k posteli, prípadne viseli dole hlavou. Vtedy George junior poskytol priateľskú pomoc Donaldovi, zaručil sa zaňho, a súd skončil. Po čase rozpustili aj to väzenie, kde sa tí chlapi s kapucňami fotili, a my sme zabudli.
**
So spodkami v taške, a s neskrývanou radosťou z 37 stupňov celzia ktoré ukazuje teplomer na ulici, vychádzam z TOM JOBIM INTERNATIONAL AIRPORT v Riu.
Na rozdiel od Francúzska, či USA, tu letiská nepomenúvajú po generáloch/prezidentoch, ktorí sa zaslúžili o „rebuilding“ Alžirska, či o „vojnu v zálive“. Pomenovali ho po fenomenálnom skladateľovi, autorovi bossanovy. Jeho „Girl of Ipanema“ sa hrá aj na letiskách v Paríží, či Houstone.
Nastupujem do autobusu, a podávam šoférovi 2-reálovú bankovku.
Je na nej jedna veľká a tri malé vodné korytnačky. Nie je na nej politik.
Na 1 reáli je kolibrík, na 20-reálovej bankovkej je opica, a na stovke je ryba.
**
Na stole ma čaká fľaša Becherovky, a odkaz od Helen a Maura, ktorí tu boli počas karnevalu. Helen je z Valašska, Mauro z Montevidea, a spolu žijú v Španielsku.
Dávam si glg becherovky, a idem rovno do postele.
**
V rámci jet-legu sa mi sníval sen.
Bol som členom popravčej čaty.
Strieľali sme skorumpovaných politikov.
Mali sme strašne veľa práce, veľa nadčasov, a veľa krajín, kde nás potrebovali.
Bola to makačka.
**
S becherovkou v ruke sledujem reláciu, s názvom PÁN BAKLAŽÁN.
Ide o skrytú kameru, zameranú najmä na tváre žien.
Pán Baklažán je obyčajný chlapík, ktorý sa s rybárskym klobúčikom na hlave, telefonujúc z mobila, prechádza v plavkách po pláži. Vždy v miestach, kde je veľa žien, ktoré ho sledujú. Vnímavejší si už určite domysleli, že ten baklažán má v plavkách, a s jeho pomocou vzbudzuje primeraný obdiv. Primeraný jeho baklažánu.
Dobrý tip na leto.
**
Spiatočná letenka je otvorená, na 6 mesiacov. Už teraz sa teším.
Rio – Houston. Houston – Paríž. Paríž – Viedeň. Tri kontinenty. Dva Boeingy, jeden Airbus, a spoločnosť Continental airlines, ktorá asi ako jediná na svete účtuje na palube medzikontinentálnych letov 4 doláre za malú fľašu vína. Samozrejme, že Continental airlines neodporúčam. Neohúrilo ani jedlo, a ponuka filmov bola naozaj ubohá. Chýbal už len HOSTEL. *-)
Možno za 6 mesiacov našetrím aj nejakých 20 dolárov na pár fľaštičiek vína, (k tým suchým kuracím prsiam, ktoré podávajú s makarónmi), a budem sa tešiť, čo zasa uvidím na plazme v letiskovej hale.
Nebude to len tak.
Môj kamoš Dano mi to naplanoval dobre. Zistil som to až teraz.
Dátum spiatočného letu je 11. September.
