Auditórium mesta Barcelona Vás pozýva na koncert,
Dmitri Šostakovič – Opus č. 1 pre klavír a orchester
Sólista – Ruth Soler
- Super – Potešil som sa – V Auditóriu som bol len raz...na koncert Gorana Bregoviča a JEHO orchestra...poznáš?
Zatvárila sa, že nepozná.
- Kalašnikov!..Mesečina!.. – vymenoval som niekoľko názvov.
- Jasné že poznám – Zasmiala sa – kto by nepoznal...úžasné...ale ten koncert zajtra bude o inom... Šostakovič, poznáš?
Tváril som sa, že si nespomínam.
- Leningradská ...7.symfónia?..hudba k filmu Krížnik Potemkin...Wayne Wang a Smoke..?
- Jasné že poznám!...kto by nepoznal – zasmial som sa a dopil som víno.
- Ja som to vedela – Zašepkala mi do ucha – veď si ladič klavírov.
J.J.Johanson dohral, a ja som od vzrušenia ostal bez pohybu.
- No čo? Ideme ho skúsiť naštartovať?
- Jasné – Položil som nejaké mince na stôl a vypadli sme z baru.
Francine Morfelli odomkla vchodové dvere a otvorila poštovú schránku. Niekoľko papierov, oznamov a hrubá obálka spadli na zem.
„Nevyhadzujte ho na ulicu! vyzdvihneme ho!“ Radnica mesta Barcelona oznamovala že stačí len vytočiť 010 a kamión si po váš starý nabýtok príde až pred dom. Pod textom fotografia vysmiateho starostu Joana Closa. Byť starostom mesta Barcelona dávalo dosť dôvodov na úsmev.
Novootvorená zubná klinika pozývala na prehliadku a sľubovala ako darček elektrickú zubnú kefku pre prvých 100 klientov.
Čínska reštaurácia Nový Hong-Kong znížila ceny a odteraz vám dovezie objednané jedlo domov za menej ako 25 minút. S litrovou koka kolou zadarmo.
Francine hodila všetky komerčné odkazy na zem a otvorila hrubú obálku. Bola od realitnej kancelárie, ktorá nám prenajímala byt. Plynárenská spoločnosť Gas Natural nám oznamovala, že náš byt na ulici Grau I Torras má nedoplatok plynu za posledných 32 mesiacov.
Plynový merač v našom byte bol zaregistrovaný na meno bývalého nájomcu ešte rok potom, čo byt opustil. Nikdy ho neodhlásil a tak všetky faktúry chodili na jeho meno. Za 13 mesiacov prenájmu sme nezaplatili ani jednu. Záhadou bolo len to, prečo ho nikdy neprišli odpojiť. Vlastne sme nato čakali.
V byte sme neplatili ani elektrinu. To ale nebol až taký problém. Aspoň sme si to mysleli. Realitná kancelária mi hneď pri podpise zmluvy „vysvetlila“, že elektromer sa v našom budúcom byte netočí, a že je tam „svojsky“ zavedená elektrina. Neprotestoval som.
Prešlo 13 mesiacov bez zaplatenia jedinej faktúry za elektrinu a plyn. Teraz sa nám tá istá realitná kancelária vyhrážala tým, že zaplatíme všetko a pokutu navyše.
Francine dočítala list a pomaly začala stúpať hore po úzkych schodoch. Na druhom poschodí jej to došlo. Sme v prúsere a budeme sa sťahovať.
Motor naskočil na prvý pokus. Vrtuľa chladiča sa po chvíli roztočila a ja som triumfálne zavrel kapotu.
- Som síce ladič klavírov, ale chladič, to vždy bolo moje.
- Sadaj – otvorila mi dvere Ruth – Ideme sa povoziť...aby si si neschodil nové topánky – zasmiala sa.
- Noo...a kam ma unesieš?
- Unesiem, a potom znásilním – povedala hrubým hlasom, a podala mi obal s cédečkami.
Pozrel som na ňu. Bola úžasná, a ja budem šťastná obeť. Trochu sa trasúcou rukou som do autorádia zasunul Manic Street Preachers a zapol som si pas.
Ruth zaparkovala pred starším poschodovým domom. Štvrť Vallvidrera bola jedna z tých lepších. Ale zároveň jediná s takým fantastickým výhľadom. Na kopci nad mestom, staré vily, nízke poschodové domy, niekoľko ulíc, exkluzívne.
Vošli sme dnu.
Starý byt bol postavený ešte v čase, keď nejaký meter štvorcový naviac nehral úlohu. Vošiel som do obrovskej izby. Cez presklenú stenu vchádzalo do izby príjemné svetlo. Odrážalo sa od obrovského klavírneho krídla pri okne. Na stene za ním bol veľký plagát z filmu Annie Hall. Ešte mladý Woody Allen o niečom presviedča ešte mladú Diane Keaton. Popri veľkej poličke s knihami som prešiel k oknu.
Výhľad bol nepopísateľný Pozeral som až do mojej štvrti, na rovnobežné ulice a zoradené jachty v prístave.
Ruth si sadla do otvoreného okna a zapálila si cigaretu. Naboso, v krátkej sukni a v zelenom tielku na ramienkach.
- Tak mi niečo zahraj – Dotkol som sa klavírneho krídla – predtým ako ma znásilníš... A ja si ľahnem tu – ukázal som na niekoľko vankúšov, ktoré boli na zemi, popod celý klavír. – Čo je to?
- To je zvuková izolácia – zasmiala sa Ruth – kvôli susedom...cvičím šesť hodín každý deň.
Vystrel som sa na vankúšoch pod klavírom.
- Dobre, tak ty hraj, a ja budem izolovať.
Ruth zapla CD a sadla si za klavír. Z reproduktora sa začal ozývať zvuk orchestra. Začala doňho hrať, najprv pomaly, neskôr rýchlo neskôr...
Dostal som sa do stavu úplnej pohody a myslel som len nato, prečo všetky koncerty vážnej hudby nepočúvame vystretí pod klavírom, pozorujúc perfektné nohy klavíristky, ako prešľapujú po pedáloch klavíra. Neskutočné. Klavírne karaoke, spolu so slnkom, ktoré mi svietilo do očí, mi nebránili, aby som sa sústredil na jej nohy.Nohy, ktoré šľapali po pedáloch klavíra som si predstavoval, ako šľapú po mne.
Pomaly som sa jej dotkol a stúpal som rukou k stehnu.
Orchester sa pomaly dostával k polovici koncertu, ale bez klavírneho doprovodu. Ruth ležala pod klavírom vedľa mňa, na izolačných vankúšoch, a vyzliekala mi tričko. Hodila ho na kopu svojich šiat a za zvukov záverečnej časti opusu č.1 od Dmitrija Šostakoviča sme vošli do úvodnej časti nášho vzťahu.
Francine Morfelli dofajčila joint a bez toho, aby sa pozrela dolu ho z balkóna hodila na ulicu.
Sedela na balkóne a rozmýšľala, ako sa vyhnúť zaplateniu faktúr za plyn a elektrinu za 32 mesiacov, a tým pádom ostať v našom byte na pláži.
Vytočila moje telefónne číslo. Po dlhom zvonení to vzdala a vytočila číslo do hotela Gracia.
- Hotel Gracia. Dobrý deň.
- Ahoj Henry tu je Francine. ..je tam Jan? Máme problém..
- Jan príde o jedenástej, teraz robí nočné...čo sa deje?
Francine mu v skratke vysvetlila o čo ide.
- Hmm...Tá elektrina načierno...to by bolo v pohode...môj ujo býva v Guinardó a je pripojený načierno 21 rokov...a 21 rokov mu nikto nič nezistil....to je Španielsko. Chápeš?...Ale ten plyn ... to je o hovne. .ten vám odpoja hneď... zapoja ho, až keď zaplatíš všetko...aj dlh za toho debila čo tam býval predtým a neodhlásil ho...plus nejakú pokutu... vidím to zle.
- Aj ja...ale ja sa stade nechcem sťahovať – povedala smutne Francine
- Tak to zacvakaj – zasmial sa Henry.
- hmm..
- Ok, Poviem mu to večer keď príde... čau.
- Dobre, ja mu ešte zavolám. čau.
Francine chvíľu pozorovala more pomedzi ďalšie bytovky, v ktorých boli desiatky bytov s načierno pripojenou elektrinou a ďalšie desiatky rôznych neplatičov. More bolo nádherné. Dom sa rozpadal na kusy, ale ona sa z neho naozaj nechcela sťahovať. Zapálila si ďalší joint a siahla po mobile.
Bez slov sme ležali pod klavírom a pozorovali svoje nahé telá v odraze na vyleštenej spodnej doske. Ruth sa mi pomaly zahryzla do ucha a preložila si nohu cezo mňa. Pomaly som sa k nej otočil, položil som ruku okolo jej pása, a pritiahol som ju bližšie k sebe.
Z maximálnej pohody ma vytrhol mobil, ktorý zvonil a zvonil...
Po nekonečných minútach zvonenia som po ňom siahol. Na displeji bolo meno Francine de France.
(pokračovanie)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
