Sadomaso, fetiš a Tony. (14.časť)

Generál Jose Manzano nás jedného po druhom usadil do prvého radu pohodlných kresiel, a okamžite začal s výkladom.
-Tu kde sedíte vy – španielska šarža ukázala na mňa – je kreslo jeho výsosti kráľa Juana Carlosa…tu vedľa sedáva premiér…minister obrany…náčelník generálneho štábu…vrchný veliteľ vzdušných síl…Na tomto paneli oproti, im plukovník v prípade krízového stavu, vysvetľuje situáciu…a používa k tomu túto obrazovku…
Prijaté závery a rozkazy sa komunikujú podľa potreby jednotlivým ministerstvám, z vedľajšej sály, kde je 20 počítačov a 30 telefónov,…priamo napojených na všetky naše ministerstvá…
Traja slovenskí generáli s úžasom pozerali na prepychovo zariadenú sálu krízového štábu.
Ja som zúfalo pozeral, ktorým smerom je WC, a bez váhania som tam vyštartoval.
Traja slovenskí generáli, všetci perfektne ovládajúci ruštinu, sa usmievali na španielskeho generála, ktorý perfektne ovládal akurát svoj materinský jazyk. Jemne šľahnutý andalúzskym prízvukom, ktorý som ako znalec tipoval na Cordobu. Priblblé úsmevy naších generálov opakoval. To bolo jediné, čo mohli spolu robiť.
Bez „spojiva“, teda mňa, boli paralizovaní.
Spojivo, teda ja, som do záchodovej misy vygrcial celé raňajky, zjedené pred hodinou vo vojenskom hoteli Alcazar.
Do tej istej záchodovej misy, na ktorú si zo zasadania krízového štábu odskočí posedieť aj jeho výsosť kráľ Juan Carlos, el Rey de Borbon.
Žiadné veľké sympatie som k nemu, k jeho kráľovskym predkom a kráľovskym potomkom necítil. Skôr naopak. Považoval som ich za dobre maskovaných parazitov, s prepracovaným marketingom, ktorí mutujú podľa toho, ako sa vyvíja spoločnosť, a ktorých jediná úloha je zapĺňať už aj tak plné bulvárne časopisy.
Také plné, ako ich plné záchodove misy, ktoré mi boli tiež ľahostajné.
Po prvom vygrcaní som si pomyslel, že som naozaj James Bond – agent 007. Prechádzal som sa po najutajenejších miestach ministerstva obrany, generálneho štábu, luxusných podzemných bunkroch, tuneloch a podzemných počítačových sálach.
Čo prechádzal!... Ja som tam grcial.
Po prepláchnutí mojej bledej tváre som si uvedomil, že medzi mnou a spomínaným agentom jej veličenstva anglickej kráľovnej, predsa len bude nejaký ten rozdiel.
Lepšie povedané, našiel som hneď dva.
James Bond sa topil v peniazoch, ja som ako vojak základnej vojenskej služby poberal žold 400,- Sk mesačne. To by ale nebolo až také hrozné.
Zatiaľ čo agent 007 popíjal vychladené Martitni, s najkrajšími ženami sveta, na najkrajších miestach zemegule, ja som pil celý predchádzajúci večer našu vodku, s našími generálmi, vo vojenskom hoteli v Madride. To bol aj dôvod, prečo som teraz vtláčal svoju hlavu tam, kde iní vtláčajú iné časti tela.
James Bond počúval komplimenty, a trávil noci s nádhernými agentkami exotických tajných služieb sveta.
Ja som počúval historky o tom, aké to bolo študovať na Škole Generálov Varšavskej Zmluvy v Moskve, a cez víkendy chodiť so spolubývajúcim – vrchným veliteľom krymskej vojenskej oblasti – na rybačku na Jaltu, vojenskou helikoptérou.
Zlaté časy. Aj pre Jamesa Bonda, aj pre jeho nepriateľov, vrchných veliteľov z komunistického bloku.
-Pre mňa nastanú zlatééé časy… o štyri mesiace… keď pôjdem do civilu..a zabudnem na túto cvokáreň na vysokej úrovni – pomyslal som si – ja, ktorý chodím na protivojnové manifestácie,.. síce obzerať dobre vyzerajúce mierove aktivistky, ale predsa…predsa ja pravda, že mladá a vzrušená mierová aktivistka je oveľa viac sexy, ako stará a znudená provojnová aktivistka, ktorá si nedostatok sexu kompenzuje provojnou agitáciou…
…Ja, ktorý tu prekladám žvásty jedného „už člena“ najväčšej vojenskej organizácie sveta jednému novo-nažhavenému „rádoby členovi“.
Jeden bývalý generál Frankovho diktátorského režimu, druhí bývalí generáli Varšavskej Zmluvy, vymieňajúci si know-how o tom, ako sa stať úspešným kandidátom na vstup do NATO. Nech žije Absurdistááán, kurrrva…
Vyšiel som z WC, a pristúpil som k skupinke usmievajúcich sa starších pánov, s hviezdičkami na pleciach. S vážnou tvárou som začal prekladať zúfale frázy o „nutnosti začlenenia sa do nejakých zúfalych štruktúr, ktoré si vyžaduje spoločenský posun, prodemokratické zmeny v novej spoločnosti, ktoré nám zabezpečia...
Prekladal som bez prestávky, až do coffee break prestávky. Bolo to vyčerpávajúce. Viac kvôli obsahu, ako kvôli času prekladu. Vysilený, a zúfaly ako drísty o našom začlenení, som sa s kávou v ruke vyvalil do kresla na chodbe.
Pred opuchnutými očami sa mi vynárali čerstvé spomienky z kasárni.
Zástupca veliteľa Kutuzovových kasárni v Bratislave stál pred veľkou skupinou čerstvo narukovaných nervóznych vojakov, ktorých privítal frázou:
-Vojaci! Uvedomte si jednu vec! 95% z vás, ktorí ste tu, a ktorí budete zabezpečovať úlohy na vedľajšom ministerstve, STE T-L-A-Č-E-N-K-Y !!
Mýlil sa.
100% z nás boli tlačenky. Každý jeden. Tlačenka stála vedľa tlačenky, a tvárila sa že nič. Každý vedel o každom, že je tlačenka. Nikto nevedel o nikom, aké veľké zviera je za kým. Situácie, ktoré pritom vznikali, dodávali už samotnej absurdnej atmosfére na ministerstve obrany SR, ešte surealistickejší ráz.
Vychtnával som ich. Maximálne. Ako sa len dalo.
Vrchný veliteľ naších kasárni, obávaný polointeligent, podáva hlásenie ministrovi obrany. Vypnutý ako struna a seriózne vystresovaný osobou, ktorá pred ním stojí, a ktorá môže v okamihu zrušiť celú jeho dlhú vojenskú kariéru, pred nastúpenými kasárňami salutuje ministrovi. Ten mu odmávne rukou, a priblíži sa k nastúpeným vojakom. Môjmu spolubývajúcemu položí ruku na plece a povie:
-No čo, Stando? Ako sa má otec?
-Dobre..teda, lepšie..už je po operácii..ale dobre.
-No to som rád…Tak ho pozdrav.
V tom momente všetci inteligentnejší tušíme, koho má za sebou Stando…ale…koho majú za sebou ostatní?
Rôzne vysoko postavení “ochráncovia“sa postupne odhaľujú. Rôznymi spôsobmi. Štátny tajomník ministerstva odchádza na služobnú cetu do Mexika. Členom jeho oficiálneho doprovodu sa stáva aj 18 ročný kuchár, z našej jedálne. V jedálni je jeho jedinou pracovnou náplňou dva krát denne veľkou hliníkovou naberačkou vykydnúť na môj tanier nejakú masu.
Sú dve možnosti.
Je to, síce mladý, ale excelentný šéf-kuchár, vykúzľujúci jedlo-umenie, ktoré svojou excelentnou chuťou privádza jeho šťastných stravníkov do gastronomického neba, a preto ide do Mexika s pánom štátnym tajomníkom MO SR.
Druhá možnosť je, že o varení nevie absolútne nič, pred vojnou robil vo video požičovni, ale v tom istom malom meste na Orave, odkiaľ pochádza aj pán štátny tajomník…
Tí inteligentnejší podľa ich rovnakého priezviska zisťujeme, že je dokonca možné, aby bol jeho synovcom.
Nádherné momenty.
Myslel som si, že téma absurdity vojenského prostredia bola dokonale vyčerpaná, popísaná, sfilmovaná, a spracovaná. Vo všetkých žánroch.
V momente, keď som s dohola vyholenou hlavou, nastúpený medzi ostatnými čerstvo vyholenými, počúval toho zvláštneho pána, hulákať o tom, že sme TLAČENKY, mi to došlo.
Začína APOCALYPSE NOW.
Aj keď som vtedy ešte nevedel, o čom to celé bude, tušil som, že to bude – na slovenský spôsob.
12 mesiacov, z ktorých 9 bude strávených fajčením vodnej fajky, dovezenej jednou tlačenkou zo služobnej cesty do Egypta. Na Sekcii zahraničných vzťahov MO SR, medzi prekladaním nudných smerníc NATO do slovenčiny, ju budú z nudy fajčiť aj zarytí nefajčiari. Počas celej základnej vojenskej služby uvidia jeden jediný tank. Nefalšovaný exponát z druhej svetovej vojny, vystavený v areáli ministerstva.
Tí, ktorí prekladajú z angličtiny, pocestujú na niekľko služobných ciest po západnej Európe.
Tí, ktorí prekladajú z ruštiny, sa zúčastnia neopakovateľného výletu. Vládny špeciál, plne obsadený vysokými šaržami Armády SR, ich odvezie do Ruska. Budú zblízka vychutnávať, ako nám Ruská federácia spláca zahraničný dlh, sponzorovaním letu nášho slovenského kozmonauta pána B. do vesmíru. Po úspešnom návrate pána B. z kozmu, sa z ďalekého Ruska vracajú domov aj naši vojenskí potentáti. Niektorí generáli oslavujú úspech slovenskej kozmonautiky dôslednou opicou, pri ktorej okrem iného postrácajú aj videokamery.
Jeden kuchár pocestuje na fantastický dvojtýždňový výlet do Mexika.
Ja, ako tlmočník zo španielčiny raz prekladám na obchodnom rokovaní, kde nám chce nejaký španiel predať nejaké nadstavby do tankov. Sú sice sakra drahé, ale sú podľa nejakých novo-vyžadovaných štandardov NATO, ktoré je treba splniť. Obchod sa neuskutočňuje. Španiel odchádza.
Ako tlmočník zo španielčiny sa zúčastňujem týždňovej návštevy ministerstva obrany v Madride, a ich generálneho štábu.
Počas zbytku vojenskej služby sa stávam profesionálnym fajčiarom vodnej fajky, zďaleka rozpoznávajúcim čerešňový tabak od jablkovo-čerešňového.
Neúspešne sa pokúšam stať sa znova milencom mojej bývalej lásky z okresu Trnava, ktorá sa na krátky čas vracia z Anglicka na Slovensko. V pase má anglické snúbenecké víza. V hlave veľké pochybnosti o tom, či si chce angličana zobrať. V srdci by mohla mať mňa, ale o tom mám pochybnosti ja. Aj napriek môjmu presviedčaniu, že nejaké snúbenecké víza nemôžu našej láske, psychickej i fyzickej, stáť v ceste, sa vracia do Anglicka. Bez toho, aby sa medzi nami niečo psychické, či fyzické, „obnovilo“. Ja sa vraciam do kasárni, a v taške si nesiem zopár čísel časopisu OKM. TABU sa mi zdá dosť vlažné.
12 mesačná APOCALYPSE NOW končí spoločnou opicou všetkých tlačeniek v predvečer prepustenia do civilu. Pred záverečným titulkom „happy end“, tlačenky hneď po dlhoočakávanom prepustení do civilu, vyhádžu svoje zošnúrované vojenské poltopánky na stromy medzi Kutuzovovými kasárňami a Domom odborov, čím pretransformujú stromy na topánkovníky.
Rozpadnuté topánky so schodenými opätkami z nekvalitnej gumy sa hompáľajú na bratislavských stromoch. Rozcítení vojaci, teraz už pol hodinu v civile, vyberajú z vrecák visiace zámky. Každý si ich z vojny zobral so sebou, ale nápad jednej tlačenky, pozamykať nimi mreže na obchodoch v centre, je prijatý jednohlasne. O pár minút nato, na mrežiach obchodov visí 36 visiacich zámkov naviac. Majitelia obchodov sa ráno najprv divia, potom bohujú, a nakoniec platia kľúčovej službe, ktorá ich príde pootvárať.Majiteľ kľúčovej služby je rád. Za jedno ráno spravil týždňovú tržbu.
Vojakom v civile už ostáva iba sa navzájom vyobjímať, dať si sľuby o návštevách, ktoré sa nikdy neuskutočnia, a pobrať sa na autobus, alebo vlak domov.
90% z nich sadne na električku, pretože sú aj tak skoro všetci z Bratislavy.
Francis Ford Copolla, v hrkotajúcom 20-ročnom ruskom gazíku, s logom Armády SR, prefrčí popri nich, po vyľudnenom Trnavskom mýte.
Cez visiace topánky na strome sledujeme, ako slávny režisér ešte slávnejšieho filmu opäť mizne v tme. Zadné červené svetlá odchádzajúcej električky č. 6 sú zároveň posledným záberom v slovenskej verzii APOCALYPSE NOW.
Bol utorok ráno. Autobus spoločnosti SARFA, pravidelná linka Bracelona – Madrid vchádzal na hlavnú autobusovú stanicu.
Sedel som vpredu za šoférom, a snažil som sa rozpoznať miesta, kde som bol naposledy pred štyrmi rokmi. Vtedy som sprevádzal našich vojakov z ministerstva obrany SR.Teraz som sem došiel, aby som pripravil Festival kultúry a gastronómie, ktorý bude reprezentovať našu krásnu krajinu, ako jedného fantastického kandidáta na vstup do EU.Jeho usporiadateľom bolo Ministerstvo zahraničných vecí SR, a Ja som bol tá osoba, ktorá to stopercentne zorganizuje. Mal som nato štyri dni.
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (11.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (12.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (13.časť)